mechanika ohňa

     Bolo teplo. Potom začal padať dážď a bolo mokro. Všetko okolo spelo ku koncu či začiatku. Veci sa zdali byť malé i veľké. Zobral som do rúk pohár s čajom a odpil si, písal ďalšiu vetu v rade viet a myslel na iné časy pred časmi. Vonku schli chodníky a ľudia pozerali do zamračeného neba,  ktoré ešte pred chvíľou púšťalo bielu.  Keď zatvorím oči stále ich vidím. Vidím ako postávajú na rohoch dlhých ulíc a ticho si hovoria slová. Celý obraz je v jednom okamihu otočený do seba a zrazu som tam, stojím  nad oblakmi, v ich kruhu, pozerám dole. Podo mnou čiernobiely film tohto mesta, ďalších príbehov a ďalších udalostí ..... ako v nebi nad Berlínom.

     Tri krát som zazvonil. Krátko. Signál. Primitívny. Pred domom na parkovisku, ako takmer vždy stála modrá lada samara a v nej dvaja zelení, čo sa tvarovali do polohy náhodných čakateľov na spasenie, leto, večnosť, či iný neduh miestnej society.  V  medzičase odchytávali  hlúpučkých chlapcov s dávkou pri sebe, plniac si tým mesačný plán vyriešených prípadov.        

     Tentokrát to bol marec. Ešte v snehu. Studený, mokrý a bezútešný ako moje mäso, od rána zavesené na cudzej kostre. Bohvie koľkých dnes dostali, na Mojmírovej trocha dokopali, potom na pár hodín zavreli do cépézetky a neskôr s pripísaným paragrafom vypustili do ulíc. Strážcovia.... musel som sa smiať, aké jednoduché, ako to trojnásobné, krátke zvonenie.  A nakoniec prídem na to, že život sa skladá len z jednoduchých, jasných vecí a jasných plánov modrej farby. Všetky budú svietiť, ako  neóny.

    „Ty ešte dýchaš?“ spýtal sa ma cez zamrežované okno na dverách.

    „Nie, čo nevidíš? Už dávno som zdochol. Pustíš ma ďalej?“

    „Do nútra už nepúšťam, za koľko chceš?“

    „Za dva litre.“

    „Čo sa chceš odpáliť?“

    „Hej, len vonku parkujú trubky tak to budem musieť urobiť u teba – haha.“  

    „Som povedal, že do nútra nepustím, tí mladí mi tu len bordel narobili... a za pár šupek.

    „Tak ok, ja teda idem k Némethovi.

    „Počkaj, že si to ty,“  ozval sa štrngot kľúčov a otvorené dvere privítali svoje stratené    dieťa. 

    „Ale rychlo. Neh Eva nevidí, že som ťa pustil. Nemá to rada.“

    „Neboj, mňa miluje,“ zasmial som sa, podal mu prach a zobral od neho ten jeho. Všetok som vysypal na botník, narobil zopár dlhých čiar, pokľakol a vybral slamku z  mcdonalda. Ó vďaka bohu môj veľký americký brat. Na zdravie a dobrú výživu - pomyslel som si a dlho vdýchol do seba. Vedel som, že účinkovať to začne až po dlhšej dobe, takže mám čas. Kopec času, vlastne viac času ako som kedykoľvek mal, viac času ako priestoru.  Priestoru zlepeného z čakajúcich dní na konci ktorých začína len ďalší deň. Aké patetické.. Začínalo byť dobre. Vybehol som z brány a pozrel na parkovisko. Ešte vždy tam stáli. Vedeli odkiaľ idem, no vedeli, že som tam bol príliš dlho na to, aby som mal niečo pri sebe.  

   A mesto bolo ďalej špinavým snehom. Takmer čierne,  prostonádherné. Tak, ako som to mal rád.  Sadol som si na lavičku pri škole a pozoroval deti, venčiacich sa psov, ľudí... Boli malí a ešte menší v mojich zatvárajúcich sa očiach. Zrnká, ktoré  poletujú medzi kalužami a snažia sa neušpiniť. Z okien nado mnou sa náhle ozvalo zvonenie a na to detský krik. Začalo ma ohýbať, ale odolával som. Chvíľu bolo všetko tiché a pokojné.  V pravidelnom rytme, v dychu. Potom som zatvoril oči.

     Prebral som sa na to, ako  mnou ktosi surovo myká a niečo kričí rovno do mojej studenej tváre. Pozrel som okolo seba. V zahmlenej farbe sa črtali obrysy sanitky a nado mnou sa skláňal človek v červenom. V periférii som si všimol,  že mám vyhrnutý rukáv a na ňom nalepenú guču vaty. Bolela ma hlava, prepichnutá ruka, po ich hrubej ihle, a ešte čosi bolelo.  

     „Šak áno, áno. Som v poriadku,“ dostal som z vyschnutých úst a posadil sa. Tých červených bolo akosi veľa. Mysľou mi prebehol obraz nedávnej psychiatrie.  Zamrežované okná, zamknuté dvere, čudné noci v otvorených očiach,  slepý starci čo mi močili pri posteli a holá žena poskakujúca po chodbe. Veľké ovísajúce prsia a jej objatie,  v ktorom som sa takmer udusil.  Pomaly som sa postavil, do pľúc chytil zbytky priesvitného vzduchu a pozrel tomu najbližšiemu do očí. Mal ich zelené,  s hnedým okrajom. Dobré,  pomyslel som si, otočil sa a rozbehol priamo pred seba.  Pod alejou opadnutých stromov, rovno ďalej....  do oceľového slnka, ktoré  presvitalo nad ďalším nebom.

         Občas ešte stále šepkáme slová,  hľadajúc významy ticha, ktoré je v nich obsiahnuté. Spoza betónov vychádzajú dravci. Majú rozšírené oči.  Dýchajú smrť a žijú svoj svet bez stien, oblých tvarov, zbytočných farieb, bez poznania minulosti, bez budúcnosti. Tu a teraz.  Piť krv a potom len tak sedieť. Počúvať ako kdesi niečo rastie. Pomaly.