krátke leto

 

     Rozhodne to bol dobrý čas. Ležal som na pláži a čítal Nietzeho, potom len tak pozeral po škaredých severných ženách, na Miša, čo staval z piesku nejakú zrúcaninu, vlny a hrdzavejúci vrak, ktorý kotvil pár stoviek metrov od brehu. Neskôr som si znovu ľahol a s privretými očami počúval zlú, plážovú hudbu, ktorá hrala z blízkeho bufetu.

   

Zobudil som s čudným pocitom.

     „Kurva.“

     „Kto?“

     „Ty, ty hovado. To mi musíš sypať piesok do xichtu?“ pľul som okolo seba piesok a ďalej nadával Mišovi.   

     „Nie, ale baví ma to.“

     „Zdochni. Tiež ma to pobaví.“

     „Dobre, ale pred tým ti chcem povedať niečo súrne. Čoskoro ma jebne.“  

     „A čo, mňa už jeblo a tiež to nevešiam každému na krk.“

     „No dobre, ale na tebe to nie je tak vidno, ako by bolo na mne,“ povedal so svojou klasickou grimasou, v ktorej mu klesne ľavý kútik úst a vytečie

       slina.  

     „ Si si tak istý?“

     „Hej.“

     „Ukáž, pozriem. Aha, v tvojich očiach sa už črtajú prvé znaky.“

     „Čoho.“

     „No kokotizmu.“

     „Jasne, šak už dva mesiace pozerám väčšinou na kokota, ale poďme k veci, vráťme sa      

         alebo sa rozdeľme.“  

     „Prečo?“

     „Už mám po krk tejto cesty nikam. Mám po krk teba s tvojim flegmatizmom, ide ma

         jebnúť z toho, že som nejakých dvetisíc kilometrov od Bratislavy, že tu nemajú dobré

         pivo, že ženy sú škaredé ako moja cicina, že spím už tri mesiace na zemi v nejakom

         vydrbanom kotóne a ďalej si domysli.“

     „Dobre a to je všetko?“

     „Hej,“ prudko prikývol a odkráčal k neďalekému moru. Tam sa rozkročil, vytiahol vtáka

        a vyšťal sa.  Okolo prechádzali  ľudia. Postarší pán sa výrazne rozkričal v cudzej reči no on mu nerozumel, nevšímal si ho. Keď sa vracal ku mne,  

        pískal si.

 

         „Tebe fakt drbe. To musíš šťať na pláži do mora?“

         „No a? Čo si myslíš, že som jediný čo ští do mora? Ty do mora nečúraš?“

         „Jasne že hej, ale ja štím dôstojne keď sa postavím v trochu hlbšej vode a akoby sa

           obzerám po krásnom výhľade a nie takto ako barbar,“ povedal som mu a začal si baliť

           tých pár vecí okolo.   

         „No to je mi úplne jedno. Chápeš. Ide o princíp. Všetci štia do mora, ja to nepotrebujem

           skrývať, ide o princíp.....“      

         „No pokojne moč kde len chceš, ja idem.“

         „Kam?“

         „Baliť.“

         „Takže ideme?“

         „Nie. Ja idem. Ty si rob čo chceš a choď kam chceš.“

         „Neblbni.“

         „Prečo? Veď mi tu vzdycháš ako malé decko, že už dlho nevidelo mamičku  

          a nepapalo teplé.“  

         „A nie je to tak?“

         „Je. Ale ja chcem ísť ďalej.“

         „Kam?“

         „Neviem. Len tak, niekam. Trebárs do Pyrenejí alebo ďalej. Fakt neviem.“

         „Dobre, tak si choď, ale so mnou nepočítaj. Zdochneš od slnka, zimy, hladu, samoty  

           a tak ti treba.“  

         „Nevadí. Čo doma. Nič. Len kopec starých vecí a ľudí čo som už tisíc krát videl a počul.

           Ďakujem, nemám záujem.“

         „Ako povieš,  choď kam chceš. Ja sa musím vráti,“ oznámil mi trochu skormútene až mi

            ho prišlo ľúto.

 

     V noci bola zima. Chladné noci a horúce dni, ako kdesi na púšti. Triasol som sa v tenkom spacáku a myslel na Silviu. Je to kurva, je to kurva, po týždni si našla iného, opakoval som si a to jediné mi dodávalo energiu na prežitie. Neskôr som zaspal.

 

     Ráno som bol celý skrehnutý. Až do morku kostí. Mišo  už  varil čaj. Nenápadne som na neho pozeral a čakal kým ho dokončí. Veci mal už zbalené vo svojom malom ruksaku a žltej igelitke. Za tú igelitku som ho chvíľami nenávidel a neskôr miloval. Hovoril, že je to jeho talizman, niečo ako mestský archetyp všetkých batožín a zároveň tabu, keď sa jej dotkne cudzia ruka, tak on stratí všetku energiu a do týždňa chcípne na zápal pľúc. Vždy mal kopec príbehov.

 

      „Dobrá kosa, čo?“ dostal to zo seba na čo ho silno myklo.   

      „Nestraš, ja že ešte spíš, alebo si fakt už načisto mŕtvy.“

      „Nedá sa, len tak zomrieť a nerozlúčiť sa s tebou.“

      „Aha.“

      „Tak teda zbohom a daj čaja.“

      „Ha. Čaja sa ti zachcelo... a čo tak po cicine len tak poskákať,  nechceš? jeho humor.

      „Hej, chcem, ale najprv daj čaja,“  zakňúral som a nastavil už pripravený hrnček.

      „Na, nenechám ťa skapať, ako ty mňa.“

      „No comment, dík.“

 

     Potom sme len tak ticho sedeli, pili a pozerali na slnko, ktoré vychádzalo spoza vody. Robilo to také pekné čiarky, oranžové všade naokolo.

    

     „Dobrý gýč, čo?“ prehodil.            

     „Hej, strašný, ale zapamätám si.“

     „No...“

 

     Bol to náš posledný spoločný deň. Zamračilo sa a začalo fúkať. Asi už nadobro prišiel chlad, alebo len ďalšia frontálna vlna. V počasí som sa nikdy nevyznal a ani v mnohých iných veciach. Rozhodol som sa ísť na juh, možno tie Pyreneje, ďalej Španielsko, Afrika, Maroko..... nevedel som.

 

     „Tak sa maj,“ podával mi ruku.  

     „Aj ty, za dva dni si doma, tak pozdravuj.“

     „Koho, Silviu?

     „Nie, tú nie.“  

     „Aj tak ju stále miluješ a zbytočne chodíš, to ťa nevylieči.“

     „Ale aspoň uvidím kus sveta, no nie?“

     „Vidíš.“

     „Vidím.“   

 

     Stáli sme oproti sebe na ceste. Každý svojim smerom. Pršalo. Vlny trieskali o hladinu  a z blízkeho baru na móle revala carmina burana.  Stáli sme v tom čase, v ktorom ešte stále stojíme a mávali do vetra  rukami na ľudí miznúcich v zákrute, v opare vody. Kvapky padali pomaly, ako v nejakej animácii. Zmývali všetok prach, čo zostal po krátkom lete a iných veciach.  

 

---