Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sezo zošita prvosnahy I.
Autor
grafo
Dva dni
I.
Obzrel sa- už necítil strach s muža, ktorý ho prenasledoval.
Svetlo pouličnej lampy sa blížilo.
Ešte raz sa obzrel- muž v dlhom čiernom obleku už nezrýchľoval svoj krok. Asi preto sa stratil strach. Pomaly sledoval pohyb svojho tieňa a tešil sa so svojej umelej nohy. To zranenie bolo fakt zlé- myslel si, že už nikdy nenájde nový zmysel života. No na podiv všetkých ho našiel- nočné túlanie sa ulicami mesta. Veľmi rád sa prechádzal tmavými ulicami, rád pozoroval nočnú oblohu, rád sledoval meniaci sa pohyb svojho tieňa- to všetko ho napĺňalo, to všetko ho tešilo, to všetko ho upokojovalo.
Nočná obloha je vždy krásna. Je jedno či je zamračeno a či je jasno- vždy je čo obdivovať. Krásne hviezdy, Mliečna cesta, Mesiac. Vždy rád pozoroval oblohu vo svojich prechádzkach, díval sa na hviezdy, rozlišoval ich obrazy a dával im vlastné mená. Život v ňom existoval iba cez noc. Deň bola iba prázdna škatuľa, ktorá nemá svoj účel.
Tieň zmizol v tme a on sa ešte raz obhliadol.
Nič.
Pokoj sálal z jeho tváre, neskutočný pokoj. Cítil radosť s nočnej prechádzky. Ešte nikdy sa necítil tak dobre. Kráčal ako v perinách, ako keby mal svoje nohy spred nehody. Zavrel oči a nechal sa unášať voľnosťou.
Mesiac a hviezdy.
Pokoj a ticho.
Nočné ulice mesta.
Prešiel okolo kostola, v mysli zahrešil a zrýchleným krokom sa pustil cez malý drevený most k rybníku. Prechádzky vždy končili pri rybníku. Sadol si na lavičku, odložil barlu na zem vedľa seba a sledoval východ Slnka.
Zo srdca nenávidel východ Slnka. Bol preň iba hnusným vrahom, ktorý každodenne zabíja Mesiac- jeho stelesnenie noci. Často keď tak sedel schytil barlu, postavil sa a vyhrážal sa Slnku. Cítil sa vtedy silný,aj keď vedel že je bezmocný.
Mesiac zomrel a on sa so slzami a nádejou v očiach pobral domov.
II.
Deň sa skončil.
Obliekol sa, obul sa a posledný krát si odchlipol s čaju. Dvere nechal otvorené- nikdy ich nenechával zamknuté. Nemal strach so zlodejov. Materiálne veci preň nemali význam. Býval v prázdnom byte.
Pomaly zišiel po schodisku. Býval totiž na štvrtom poschodí. Vyšiel z bytovky a zhlboka sa nadýchol. Opäť pocítil ten blažený pocit, pocit zmyslu života. Ak je zmysel, netreba nádej. Premávka nebola taká hustá ako v iné noci. Mal s toho radosť. Vybral sa po chodníku okolo tržnice do uličky. Tam sa vždy začínala jeho prechádzka. Poobzeral si rozbité kamenné múry, porozmýšľal nad ich významom a pobral sa ďalej. Ulice sa míňali a on si vychutnával farebnosť noci. Potichu, bez starostí, bez bolesti.
„Hej, pane!“ ozvalo sa s tmy.
Nepočul to. Kráčal ďalej.
Zrazu pocítil niečiu ruku na ľavom pleci. Trochu ním trhlo. Obrátil sa a videl muža zo včerajška. Veľký čierny klobúk, dlhý čierny kabát a ostrý pohľad.
„Prepáčte, ale musím to urobiť...“ počul keď cítil ako mu čepeľ dýky trhala kožu nad srdcom.
III.
Pohreb bol veľkolepý. Veľkého finančníka a multimilionára pochovali so všetkou úctou. Priatelia, najbližšia rodina, spolupracovníci- všetci smútili za finančným géniom, ktorý im zanechal neskutočne veľké dedičstvo.
Všetci smútili.
Veľa sĺz vytieklo z očí nešťastnej manželky, synov a dcér tohto človeka. Padli smutné reči o strate milovanej osoby a život išiel ďalej.