Zlodej príbehov - pokračovanie 31

     Kto však musí poznať všetko? Na čo mu to bude dobré? V mojich očiach, očiach smrteľného pozemšťana, je to ani nie tak zbytočné, ale neskonateľne zaväzujúce a...nudné. Len si predstavte, že všetko viete. Nič na svete by vás už neprekvapilo, nič by vás nepotešilo, nič nezarmútilo. Už nikdy by ste nepocítili vzrušenie z očakávania, už nikdy smiech z neočakávaných zábavných udalostí, už nikdy úžas nad novými vecami. Cítili by ste len zodpovednosť voči svetu, ľudstvu... Zodpovednosť pomáhať, zodpovednosť radiť, zodpovednosť predvídať, to všetko by ste niesli na vašich bedrách. Prečo teda? Veď ľudia sa cítia najviac živí, keď sa stane niečo neočakávané, najviac šťastní, keď ich niekto milo prekvapí, a pociťujú úžas a svoju maličkosť v tomto vesmíre, keď vidia to, čo ešte nikdy nevideli, čo presahuje všetky ich fantázie a predsa je to skutočné.

     Ja nechcem poznať všetko. Možno je to malicherné a detinské, ale všetko čo chcem, je cítiť sa živý a byť živý a žiť svoj život. Len svoj život. Možno to nie je správne a možno práve toto ma ponižuje na toho nízkeho tvora, ktorým som, ale mne to stačí. Som spokojný, keď mám svoj život pevne vo svojich rukách. Teraz sa však niečo stalo. Niekto mi vytrhol z rúk volant a začal riadiť môj život za mňa. A to sa mi nepáči. Chcem späť to, čo mi zobrali. Chcem opäť zaujať svoje miesto, miesto šoféra. Chcem späť svoj život a urobím pre to čokoľvek.

     Počas týchto úvah sa stalo niečo neuveriteľné. Niečo sa zmenilo a mne trvalo len chvíľu, kým som pochopil čo. Moja „nádej“, tá tichá vyčkávajúca osôbka so sklonenou hlavou zodvihla nohu. Nepremiestnila ju, len ju zodvihla a zostala nehybne stáť na jednej nohe. Pochopil som, že sa niečo stalo, ale aj to, že som ešte nevyhral.

     Po chvíľke uvažovania som dospel k záveru, že hybnou silou bolo moje odhodlanie, to kľúčové slovíčko „CHCEM“ a nie už žiadne chcel by som, alebo želal by som si, či páčilo by sa mi. CHCEM a noha sa zodvihla. Ešte nemám vyhrané. Čo ďalej?

     Hovorí sa, že v jednoduchosti je krása. Čo je na tom pravdy? To snáď nevie nikto, ani ten, čo to povedal ako prvý. Rozhodne to však má niečo do seba a oplatí sa o tom premýšľať. Žeby sa naozaj za tým, čo na prvý pohľad vyzerá nerozlúštiteľne a neuveriteľne zložito, naozaj ukrývalo jednoduché riešenie? Čo ak stačí len potiahnuť za obidva konce zauzleného pradena zároveň, a zdanlivo nerozmotateľný uzol našej existencie by sa v tej chvíli napriamil do jedinej nite života? A možno tá niť života vždy bola a ešte stále je priama, a len my ju cez svoje ľudské okuliare, cez slepotu, ktorú sme si nasadili na oči, vnímame ako nerozmotateľný uzol, v ktorom sa náhoda javí byť kauzálnou a kauzalita náhodnou. Ako by sme však potom vysvetlili rôzne udalosti, zvraty a náhody, ktoré určujú smer nášho života? Jedinou odpoveďou na túto dilemu sa mi zdá priam šalamúnska odpoveď. Totižto, že pradeno života a osudu je zamotané a nečitateľné pre tých, ktorý ho čítať nevedia či nechcú, alebo o ňom nemajú ani potuchy, pretože nie sú schopní vnímať ani svoj vlastný život, ktorý im preteká pomedzi prsty ako voda bez chuti. Tí však, ktorí cítia tep svojho srdca, vedia ktorým smerom rieka tečie. Stoja však na svojej chatrnej plti uprostred tejto rieky, plaviacej sa raz tíšinami, inokedy zas perejami, a vidia len potiaľ, pokiaľ im to výhľad dovolí. Vidia teda viac ako slepci, ale to, čo sa im podarí odhaliť, je iba púhy fragment skladačky. Od slepcov sa líšia len tým, že sú krátkozrakí.