Zlodej príbehov - pokračovanie 32

     Kto teda vidí celok? Kto pozná pravdu? Len ten, kto sa vznáša vysoko v oblakoch bez krídiel. Ten ,ktorý stojí mimo tohto sveta ako jeho stvoriteľ, ten ,kto stojí v tomto svete ako udržovateľ, a ten, ktorý je týmto svetom tak, ako je svet ním. Iba on vidí to, čo stvoril, v celku. Iba on dokáže prečítať celý kód, hoci to robiť nemusí, pretože ho vopred pozná. Iba ten, kto je samotnou svojou podstatou paradoxom, stvoriteľom i stvoreným, iba ten vie všetko.

     Ten mi zrejme v mojej situácii neporadí. Hoci by možno aj chcel, musí mlčať aby bol naozaj tým, čím je. Bohom. Musí mlčať, nech by akokoľvek chcel, pretože tým chráni najväčší dar aký nám dal. Slobodu. Slobodu rozhodovania, slobodu mysle, slobodu vôle, slobodu ducha, slobodu ísť si svojou vlastnou cestou, slobodu v tom, či budeme listinu osudu len čítať, alebo vezmeme do ruky pero a sami ju napíšeme. Slobodu, ktorá znamená byť svojím vlastným bohom, byť bohom svojho vesmíru. Musí mlčať, aby bol Bohom, a mlčí, pretože ním je. Nie nadarmo sa hovorí: „Od ľudí sa učíme hovoriť, od bohov mlčať.“  

     Opäť som v tom teda zostal sám. Tu mi naozaj nikto nepomôže. Musím si pomôcť sám. Všetko by bolo jednoduchšie, keby sme žili niekde v krajine rozprávok, kde je všetko možné a kde vždy dobro víťazí nad zlom. Ale kde takúto krajinu nájsť? Myslím, že možno pred dávnymi časmi existovala, a možno sa niekde v ďalekej budúcnosti opäť objaví, no dnes je rozhodne iba snom, spomienkou, vyhasnutou pahrebou, ktorú rozfúkal krutý vietor našej reality. My sme spôsobili zánik takéhoto miesta, pretože sme odmietli uveriť v neuveriteľné. Krásu sme premenili v sen a nočnú moru sme vypustili z najtemnejších zákutí nášho strachu priamo do ulíc, aby krv zmenila v prach a srdce v kameň.

     Ja viem, čo si teraz hovoríte. Viem, ten svet úplne nezmizol. Je ukrytý v našej predstavivosti, je ukrytý v nás a môžeme sa do neho kedykoľvek utiekať. Môžeme sa v ňom skryť pred všetkými starosťami a útrapami..., no jedno nemôžeme. Nemôžeme v ňom zostať, nemôžeme v ňom žiť svoj život. Nie naozaj. Nie pokiaľ zostane zamknutý v našom vnútri.

     Ja som však vo svojom vnútri, vo svojom svete, vo svojom tuneli, a snažím sa vyriešiť len a len svoj problém, ktorý nesiaha za hranice tohto sveta. V tomto svete je všetko možné, ale nie je to také jednoduché, pretože tam, kde je všetko možné, je takisto všetko nemožné. Je ťažké vysvetliť to. Je to ako byť naveky väzňom. Byť väzňom, spútaným na rukách aj na nohách ťažkými okovami a nemôcť sa pohnúť, je v podstate to isté, ako byť úplne slobodným a nemať kde ísť, nevedieť kde ísť. V prvom prípade sa pohnúť nemôžete, v druhom neviete, čo vlastne znamená, že takisto nemôžete. Väzeň žijúci od narodenia celý život vo väzení sníva o slobode, ale keď sa na slobodu dostane, nevie čo má robiť. A tak spomína na časy strávené vo väzení, keď nemusel robiť nič, len to, čo mu povedali. Nehovorím tu o slobode, ale o SLOBODE s veľkým „S“, o rozprávkovej krajine bez hraníc, v ktorej ak neviete čo máte robiť, ste stratení.