Zlodej príbehov - pokračovanie 33

Ako mám však vedieť, čo mám robiť? Ako to zistiť?

     Myslím, že toto je dôkaz toho, že patrím medzi tých slepcov, čo si nedovidia ani na špičku svojho nosa. Doteraz som nevedel čo mám robiť, len som sa so zatvorenými očami nechával unášať prúdom rieky. Nie je to však akútne. Ešte je čas zabrániť tomu, aby som sa roztrieštil o skaliská lemujúce pereje. Iba vidiace oči neuhýbajúce pred svetlom mi pomôžu nájsť správny smer. Mať správny smer znamená poznať cestu. Avšak ako mám poznať cestu, po ktorej som nikdy predtým nešiel? Jedinou možnosťou sú oči, ktoré sa neboja svetla, výhľad do diaľky. Musia to byť oči, ktoré všetko vidia, a keď všetko vidia, znamená to, že aj všetko vedia. To sú však oči Boha! Predsa nemôžem chcieť oči Boha! Som stratený.

     Počkať! Veď predsa aby oči videli, potrebujú svetlo. Preto sú to oči, ktoré sa neboja svetla. Svetlo...svetlo...SVETLO..., čo je svetlom v temnotách???

     V tej chvíli sa pretrhla hrádza myšlienok a tie sa ako búrlivá voda rozptýlili do všetkých strán, nebadane vsakujúc do vyprahnutej zeme. Zanechali po sebe len širokú ryhu v zemi, pripomínajúcu jazvu, aké si prinášajú vojaci z vojny. Priehrada zostala prázdna, z hrádze zostali trosky. Vrátilo ma to späť do tunela, ale nie tak celkom. Bolo to zvláštne, nachádzal som sa v dvoch svetoch naraz, hoci ani jeden v skutočnosti neexistoval. Môj pohľad sa upieral cez puklinu múru hrádze osvetlenú krásnym teplým svetlom na konci tunela. asi som pochopil. Moja hlava bola ako nádrž plná myšlienok, ťažkých myšlienok, cez ktoré som nespozoroval to, čo som mal celý čas priamo pred očami. Odpoveď. Čo je svetlom v temnotách? No predsa PRAVDA, svetlo na konci tunela.

     Vzduch v tuneli neraz nesmierne oťažel. Doslova som cítil jeho vlhkosť a ťažobu, akou sa lepil na tmavé steny aj na moje telo, ako miazga vytekajúca z umierajúceho stromu. Leptal mi pľúca a oberal ma o dych. Plazil a vlnil sa všade naokolo ako slizký had, ako fata morgana, až na ten rozdiel, že tu sa zdalo, že sa jej môžete dotknúť, že je skutočná. V tom vlnitom pekle som nezúčastnene sledoval, ako sa moja ruka pomaly dvíha a naťahuje smerom k svetlu. Cítil som sa ako divák v kine, ktorý sedí pohodlne usadený vo svojom kresle a sleduje napínavú scénku z hororového filmu na plátne. V duchu som sa pousmial, keď som akoby náznakom začul hudobný sprievod k tejto scéne, ktorý jej mal pridať na strašidelnosti a sľuboval naozaj fenomenálne vyvrcholenie. To však trvalo len zlomok sekundy. Sledujúc, kam ruka, predierajúca sa vzdorujúcou membránou priam zhmotneného vzduchu, smeruje, zrazu som si naplno uvedomil vážnosť tejto situácie. Toto nie je hra, nie je to ani obyčajná duševná predstava. Nech sa to zdá akokoľvek nereálne, ten tunel je v skutočnosti reálnejší než čokoľvek na svete. A nielen to, je aj najdôležitejší. Takýto tunel existuje v každom z nás, ukrytý niekde hlboko, skrytý pred našimi zrakmi, a čaká, až ho jedného dňa objavíme. Až sa to stane aj vám, musíte si uvedomiť, že už niet cesty späť. Zdá sa, akoby mal tento tunel len jeden vchod a len jeden východ. Nie je to tak. Pravda je taká, že má východy dva a vy, až sa raz ocitnete na rázcestí, sa jedným z nich pobrať musíte. Je len na vás, ktorý to bude. Buď odhalíte pravdu, alebo odídete uzavretý v okovách slepoty, ktorú ste si pod ťarchou vlastného strachu zvolili. Až tento tunel opustíte, nech si už zvolíte akúkoľvek cestu, už sa sem nikdy nevrátite. To miesto vo vás prestane existovať. Nebudete môcť oľutovať svoje činy, nebudete sa môcť vrátiť a skúsiť to znovu. Je tu len jedna možnosť, jedna voľba...