Báseň zo sna

Kráčali sme po mramorových kockách, ktoré nám tancovali pod nohami.

Ja a moji dvaja spoluchodiaci. Pripínali sme si na oblečenie malé svetielka, ktoré nám ukazovali cestu.

Mali sme v rukách balóny, ktoré nás prenášali z miesta na miesto.

Chceli sme niečo oslavovať. V našom obľúbenom pabe (pube) bolo všetko obsadené.

Tak sme sa preniesli na iné miesto. A ešte na tri ďalšie, niekde sme sa im asi nepozdávali.

Nakoniec sme sa ocitli v nejakej budove podobnej kultúrnemu domu, kde sa konala...

Neviem, asi svadba...

Svetlá svietili prudko. Trhali mi obočím.

Boli sme smädní, ale všetky poháre boli prázdne. Tak som zobral zo stola aspoň veľkú tácku s opečenou rybou. Vyzerala, ako živá, ale zároveň sme na ňu dostali chuť. Chceli sme si ju odniesť preč.

Z chodby k nám nervózne pribehol nižší silnejší človek, ktorý sa tváril, ako organizátor.

Pýtal sa, čo to má znamenať a kam nesieme tú tácku.

Povedal som mu, že nevieme, že nám ju niekto z prítomných strčil do ruky a my netušíme, čo máme s ňou robiť.

Urazene mi ju vytrhol z rúk a odkráčal s ňou kamsi... Asi do kuchyne...

Spoluchodiaci hovorili, že nevedeli, že som taký super a vtipný.

Svetlá stále prudko svietili, občas sa roztancovali, ako sviečky.

Som super. Áno, v snoch som niekedy proste úžasný.

Snívalo sa mi, že si mi napísala báseň.

Mala asi šesť odstavcov

Povedal som ti: „Je dobrá, len by ju bolo potrebné trochu vyškrtať. Ale ináč je v pohode. Fakt.“

„A som rád, že nie je rýmovaná.“ Strašne som sa na teba pri tom usmieval. Tým strašne myslím veľmi intenzívne.

Oči mi prudko žiarili. Trhali ti obočím.

Dúfal som, že sa z toho budeš tešiť aspoň tak, ako ja.

Trochu nechápavo si na mňa pozrela.

„Ale veď vieš, že ja už básne nepíšem,“ povedala si.