Sorry za chyby

este nebola tak hlboka noc ale frantiskovi sa chcelo spat. mal pred sebou kopec prace, ale on nebol workoholik. vzdy sa chcel volat frantisek a aj sa tak volal. len mu neslo do hlavy ako je mozne ze takto neskoro vecer bazi po kontakte s niecim co jeho dusa potrebuje k zivotu. dal si este log vina a pokracoval v praci. odrazu sa za jeho chrbtom rozovrela obrovska krvava jazva v stene a z nej vystupili traja dobrovolnici. na chvilu sa poddali slnecnemu jasu jarneho dna uprostred januara ale aj ten im nebol dost prihoruci a tak sposobili namrazu na frantiskovom pisacom stroji. frantisek si zapol gombiky na kabate o trochu silnejsie a pisal pribeh o princeznej ktora sa zrodila z dazdovej kvapky a po cely zivot nestratila zmysel pre svoj povod. dazd bol jej otec, burka jej matka. nepodstatne.... ale nie pre frantiska. ten busil ako zmyslov zbaveny do krehkej, namrazou pokrytej klavesnice. bol by ju aj pastami rozjebal, keby necitil tolku nehu k pribehu princeznej zrodenej z cistej vody. zdalo sa ze ma k praci akysi osobny vztah. do miestnosti kde tvoril vstupila jeho manzelka a zavolala ho spat. frantisek povedal ze hned pride ale dobre vedel, ze ho bud slahne o zem, alebo ostane ziarit az do rana. vsetko zalezalo od ucinku tajomneho prasku ktory mu pred hodinou zmizol v nose. narastli mu kridla a nech redaktori v jeho casopise vedia ze sa nadobro zblaznil. on vie ze takto to ma byt. vedel ze tvori daco, co ma nieco spolocne s clovekom a jeho zivotom v tomto a i inom vesmire. co tam po konvenciach a komercii. mozem to jebat. hovoril si a srkal z cerveneho vina. obcas ho prepadla paranoja, pretoze vedel, ze sa dopusta osameleho vyletu za hranice umenia, za hranice normality a za hranice bezpecnosti. vravel si: som sam... ale vzapati chytil novy dych a trhal ocelove retaze osamelosti a absurdna tak, ze sam v sebe videl legendarneho magora kerouaca a legendarneho posuka seba sameho v posmutnelom sklesnuti literarnej reality. to nie je ako ked trieskate do gitary a spievate si dve vety ktore su kazdemu ukradnute. je to ako zavod o slova a ich zmysel. nakoniec vyhra ten co ma nohy v teple. frantisek si uvedomil to ze jeho nohy v teple su a xcel prestat s pisanim. avsak droga v jeho tele diktovala nove myslienky a nove obzory. napil sa z vina a zapol hudbu.

premyslal

nikto nie je dobry. a nikto nie je zly. tony jemnej hudby mu rezali hlavu na tisic malych kuskov a vzapati ju lepili dohromady. navaly smutku striedala radost z objaveneho pokoja uprostred poli a luk. najst formu mozno znamena vitazstvo hmoty nad duchom, ale este stale to neznamena opak. a tak sa pytal aj frantisek. o co mi vlastne ide? ktora z tychto dvoch variant mi je blizsia. vsimol si ze clovek si vzdy vybera iba z dvoch variant. to nie je az tak vela, ale cim menej tym je volba irelevantnejsia, az je vam nakoniec vsetko jedno. preto bol frantisek smutny a zaroven vesely. preto bola smutnost a veselost jednym a tym istym. tesil sa zo svojho smutku. smutil nad svojou radostou. tesil sa z radosti a smutil nad smutnymi vecami. vsetko sa to dialo na jednom ihrisku. bolo to jedno. ako ked spanok prikryje mnozstvo rozlicnych snov. je to len jeden spanok. na konci stoji prebudenie a nehybe sa z hrude pokial sa sami nezdvihnete z postele. sen odleti ako biely holub alebo vrana a vzdy sa vrati ak sami chceme. mozme privolavat spät svoje sny. ak si to zelame, je to mozne.

chcelo by to este nejaky zaver.

frantisek si zapalil cigaretu a citil ze potrebuje zabit posledne zvysky svojej neistoty. to ucinil vo chvili, ked zaspal.

---