zo zošita prvosnahy VII.

I.

    „Poďme, poďme, rýchlejšie, rýchlejšie," vrešťal dozorca na ľudí nastupujúcich do vagóna. Bič udieral na nahé telá mužov, žien, starcov, detí a ovzduším páchla stále tečúca krv. Bolo strašne horúco. Vzduch bol nedýchateľný.
    Bičovaní židia sa už vôbec nepodobali ľuďom. Ich krik besnel ako stádo rozorvaných koní, no ich apatia k tomuto zverstvu pripomínala skôr odovzdanosť osudu.
    Nikto sa nevzoprel. Nikto už nevnímal realitu. Tlačili sa do vagónu a vystupovali do vagónu, pretože ich tam niekto usmerňoval. Masa polomŕtvych nereálne zmýšľajúcich ľudí sa slepo tlačila v malom vagóne pre zvieratá. Nik netušil čo sa s nimi stane a bolo im to jedno.
    Boli mŕtvi. Mŕtvy s toho nekonečne strašného týrania.
    Vlak vyštartoval. Ľudia sa dusili, odpadávali. Nikto nikomu nepomohol. Nemohol. Nikto sa nemohol ani pohnúť. Ani nechcel. Strašné vyčerpanie...
    Nevedeli kam idú. Nevedeli ako dlho šli.
    Vlak zastavil. Vagóny sa otvorili. Vypadlo zopár mŕtvych tiel.
    „Von, všetkých vyhádzať von!" Vojaci chytili palice a začali vyhadzovať telá von. Znovu sa ozval krik. Židia sa začali preberať. No iba niektorí...
    „Schopných pracovať napravo!" Začalo sa triedenie. Väčšia polovica zostala vľavo. Tím vpravo dali rýle, lopaty a krompáče. Mali si vykopať hroby. Väčšina ani nedokopala.
    Tí, čo prežili začali sťahovať ostatných do vykopanej jamy. Telá vyzerali ako roztrhané, červenou a modrou farbou pomaľované bábky v ľudskej veľkosti. Celé okolie bolo červené. Prežilci apaticky vykonávali rozkazy. Apaticky.
    „Rota nastúpiť! Na môj povel: Páľ!"

II.

„Pane, dnešný transport židov bol ukončený."
„Výborne."
„Máme zakopať jamu, pane?"
„Nie, počkáme na zajtrajší transport. Tie svine si nezaslúžia aby ich pochovával nemecký vojak."
„Máte pravdu, pane, sú horšie ako zvieratá..."

III.

„... už sa teším keď to skončíme so židmi a vrhneme sa na tích cigánov a slovanov."