Poviem vám niečo o mne...

                                                                     I.

 

Každopádne ide o môj návrat ku  bývalým úchylkám. No myslím, že teraz pôjde o niečo viac. Som vyzretejšia a mám hudbu, čo ma k tomu nabáda. Možno mi to bolo predom určené, možno som sa narodila už s tým pocitom. A možno som si to len vypestovala vlastným pričinením. V tom prípade už môžem hovoriť o akejsi sebadeštruktívnej sile, čo sa ma zmocnila. Poddala som sa a ani to tak nebolí. Celé dva roky som si nahovárala, že v matérii je záchrana, že ja to dokážem, stačí potlačiť pudy. Zdalo sa to jednoduché, triviálna záležitosť, ako sa vraví banalita. Zamerala som sa na svoj zovňajšok, ignorovala volanie bohémskej duše, ten tlak zvnútra po slobode. Ži a nechaj žiť. Iba to ostalo z pôvodnej dievčiny. Iba ľahkovážny tón v hlase a mierumilovná náklonnosť, vyznávačka mieru, odporca násilia. Vzbura bezpochyby bola z mojej strany zanedbaná a prvotné sny zabudnuté. Bolo len otázkou času, kedy bude novodobý afekt prevalcovaný starými základmi.

Ani neviem, čo som čakala.

 

                                                                   II.

 

Tuším som mala ale štrnásť rokov, keď som začala prvýkrát ako tak rozmýšľať. Ešte mám odložené staré zošity doma, kde som si kreslila portréty Jima Morrisona. Bolo leto, august. Písala som básne a netušila, čo sa so mnou deje. Prichádzali na mňa mládežnícke depresie, také tie chmaty zvnútra, čo vám všetko obrátia naruby. Uvedomujete si vlastne chyby a o to viac obdivujete ľudí, čo máte radi. Teraz sa ťažko hľadá dôvod môjho prerodu,no v tých časoch si ma podmanilo umenie a veci spojené s ním a nepustilo. Pamätám si, ako som raz sedela v aute a mamina šla do banky s bratom. Mne sa nechcelo, lomcovali mnou čudesné nálady a rada som bývavala sama. Zapla si mp3ku, navnadila sa melanchóliou (to mi ostalo dodnes)a venovala sa vyšším činnostiam obohacujúcim ma vznútra. Nechala som sa inšpirovať jašteričím kráľom a jeho psychadelickými mámidlami, vytvárala záblesky s umeleckou hodnotou, výpovede mladého človeka. Vylievala som sa intuitívne, ako keď si plníte šálku čajom, nerozmýšľate o tom, ako bude chutiť a aký má objem. Nad takýmito činnostiami by sa ani nemalo moc špekulovať, lebo potom by to vyznelo ako niečo štylizované a to sa nepatrí. Nie sme herci, aby sme si hľadali polohy, v ktorých vyzeráme prirodzene. I keď ja sa venujem divadlu od malička. Nemám k nemu akýsi hlbší vzťah, zrejme to bude tým, že by som si hry musela písať sama a tiež aj zrežírovať, aby ma naplnili. Takto ako jedna z hlavných, či vedľajších (nie je to jedno? ) postáv sa tvárim zaujatá a uchvátená hraním kvôli priateľským vzťahom, čo som si vybudovala v súbore. Poviem vám, tri dni na celoslovenskej súťaži v tej atmosfére, čo vytvárajú ľudia s týmto zameraním, patrí doteraz k mojím najnezabudnuteľnejším zážitkom. V tom období sa zrodila etapa môjho neohraničeného bytia. V tom aute som sa zamerala na myšlienku života, hľadala paralely medzi ľudstvom a svetom, zjednodušila schému hľadania životeného cieľu na jednu dlhú ulicu a ukončila ju stredom mesta. To bola moja básnická prvotina. A mala aj úspech. Nevravím, že celosvetového charakteru, to snáď nie, Andy, svojim 15 minút ma ešte len čaká. No na pohladenie ega stačilo aj uznanie od profesorky slovenčiny. Gymnázistka som bola a v septembri som sa ujala školského časopisu. Boli to krásne roky,s rôznymi skúškami a zvratmi. Spoznala som sa s Hessem a jeho depresiou, prešla od básní k absurdným poviedkam,stratila elán (v dôsledku odchodu môjho teplého kamaráta), začala odkrajovať z rodičkovského srdca – chleba sa mi už zunoval- naučila sa pretvarovať, vnucovať úsmev a hlavne som sa naučila báť sa samej seba.

Dnes je to iné. Zrovna dnes som si otvorila myseľ, podľahla zmene, či skôr podľahla prirodzenosti- prírode vlastnej a prírode ako takej. 

 

                                                                      III.

 

Pred tými tromi či štyrmi rokmi, ospravedlňujem sa za nepresnosť,  už sa mi to celé akosi pletie a nemyslím si, že chyba bude len v slabej pamäti, som si zvykla písať denník.  Zaznamenávala som doňho všetko. Úplne každučký jeden detail, čo mi prebehol hlávkou. Aká som len bola hrdá na svoje myšlienky. Dnes som rada, že je zničený ( ani na tento akt si nepamätám). Infantilnosť je neduh dospievajúcich slečien, no nemožno im to vyčítať, príčina je zakotvená niekde hlbšie, snáď až pri Eve a jasným dôkazom je Júlia s jej nehynúcou láskou k Rómeovi. Ktovie ako by príbeh skončil, nebyť ich prchkej a príliš senzibilnej povahy. Denníky sú v podstate celkom príjemná záležitosť až do okamihu, kým vám ich niekto neprečíta. Pofiderné spôsoby! Ako mňa len vie rozčúliť takéto správanie! „Tak keď už chceš o mne niečo vedieť, opýtaj sa! Ja ti ho dám prečítať... Ale nerob to za mojim chrbtom. Ono... Zranilo ma to.“ Týmto ťahom si mamina u mňa na dlhšiu dobu vypestovala niečo podobného tvaru ako zrada. Zrada a vydieranie sú tie najväčšie podlosti ľudstva. Keď medzi sebou nebudeme mať prívržencov ani jedného extrému bude sa nám žiť o to krajšie, hlavne kriminálnikom, ale aj takým, ako som ja. Čo majú nos snáď len na životné chyby.

Prišla som domov po dlhej prechádzke s Peťom, vtedy veľmi dobrým kamarátom ( dodnes nemôžem pochopiť, ako sa naše vzťahy mohli tak rozvrátiť, i keď momentálne si myslím, že jediný človek, ktorý ma dokáže pochopiť, je on). Ja už som videla na jej očiach, že niečo sa deje. Samozrejme, tušila som ohľadom čoho. Pár dní pred týmto incidentom mi citovala určité časti z denníka, no nepriznala sa, že ho čítala. Bolo to jasné. Prešla aj medzi riadky, vedela  o mne všetko. Ako som prvýkrát fajčila, a tiež, študentsky povedané, blicovala, koho som vtedy obdivovala a naivne si myslela, že ho ľúbim. Stala sa zo mňa dcéra nehodná ani štipky dôvery. Ale ako som to mohla vnímať ja? Veď aj mňa podviedli. Po dlhšom rozhovore vyplynulo naporch, že maminkine tučné malé dievčatko sa tak chovalo v dôsledku komplexov zo samej seba, čo muselo byť radikálne a v tú chvíľu riešené. Aká som len bývala hlúpa. Vidíte sami tú deckosť. Čo je v živote dôležitejšie? Sloboda ducha? Alebo BMI 19,7?

Neviem, či mám ďakovať za príležitosť stať sa priemerná. Dobre, keď si odmyslím svoje zaryté pohnútky konkurovať dobe a jej zvyklostiam, tak snaha rodičov uspokojiť moje túžby bola ozaj jednak neočakávaná a hlavne vítaná a určite hodná vďaky. Vlastne, akýkoľvek ich ťah je hodný vďaky. A akýkľvek môj zasa karhania. Nie som príliš sebakritická, no pozorujem sa už dlhšiu dobu a zisťujem, že nedokážem ovládať nervy a útočím nechutnými spôsobmi, priam opovrhnutiahodnými a zaslúžim si, čo mám.

Čo sa dialo potom. Schudla som, už som sa nebála pozerať sa na svoje odrazy. Dokonca nahrávka z kamery, kde som prechádzala popri mori v Chorvátsku, v plavkách sa špliechala vodou sa mi javila ako kamufláž. To nemôžem byť! Ale bola som. Zaujímavé, ako som vtedy vnímala pocity šťastia. Ako málo k tomu chýbalo. Ja viem, je to deprimujúce.

Zmenila som sa, zmenenú ma ľudia mali radi. Niekedy uvažujem o tom, aký je človek v skutočnosti. Taký, akým ho vnímajú iní alebo ako sa vníma sám. Ja osobne sa prikláňam k tej druhej možnosti. Pretože je obrovské množstvo mojich najbližích a ja sa k ním správam v závisloti od od ich povahy, tým pádom môžu poznať iba extrakt, čistý výber z môjho ja a nie tú pravú podstatu. Ešte som túto pasáž nedomyslela, no bude to jedna z vecí, ktorú chcem za života urobiť. Ujasniť si, čo sa skrýva v ľudskom charakteri. Zrejeme poprosím o pomoc sesternicu, tá chce ísť na psychológiu. Zrejme sa lepšie vyzná.

                                                                     VII.

Vo vzduchu škandál visí. Som pokrytec. I keď v skutočnosti si to naozaj o sebe nemyslím. Som snáď všetko, len nie pokrytec. Tieto Vianoce sú dôkazom a vôbec čokoľvek, čo sa mi stáva v poslednej dobe mi ničí predstavy o dokonalom svete. O tom, čo mi bolo povedané, ako ma mašinéria zvaná svet fungovať. Ja som si predstavovala, že v kníhkupectve ma obslúži milá pani, ktorá má prečítané všetky knihy, čo boli kedy napísané a bude mi citovať Baudelaira. “Mrcina príšerná v zákrute cesty hnila. Na márach štrku mraziac nás.“ A čoho som sa dočkala? Neochotnej predavačky, ktorá by mala radšej umývať dlážky v školskej jedálni, poprípade vymieňať sáčky do vysávača. Ide samozrejme o malichernú, podľa mňa smutnú záležitosť, ale zarazilo ma to. Keď ste hodený do života a chcú aby ste plávali, akosi si uvedomíte, že v domove plnom buzerácie, manipulácií vám nebolo až tak zle a nastane okamžik, kedy si chcete otrieskať hlavu o záchodovú misu, ponoriť ju niekam mimo priestor čas a plakať. A sny. Koľko som ja mávala snov. Aká budem o rok, koľko toho budem mať prežitého, koľko scenárov na film bude prichystaných a koľko kníh vydaných. Som idealista. A je mi zle z toho, ako sa veci vyvíjajú. Na koži sa mi objavila alergická reakcia na jedlo. Malé červené pupáčiky a hlavne okolo očí. Tvár mám zničenú. Celkovo nevyzerám dobre. Nejde o jedlo, nejde o kozmetiku, nejde o môj vzťah s rodinou. Ide o to sklamanie. Porovnávanie snov s realitou. Dva svety. Ten môj plný lásky, vzrušenia, natvrdnutých bradaviek, krásnych ľudí, morálne čistých, duševne zrelých na šialenstvá. Bez klišé. Všetko na 100% pravdy. Matematická presnosť, viac než Taylorov polynóm. A to mi verte, že ho viem použiť. A ten druhý, čo žijem. S poruchami príjmu potravy, rodičovskými výčitkami, bez poetických zápletok, čudnými situáciami. A moja reakcia na to všetko? Na ten bordel? Sedím na gauči s vaječným likérom v ruke a smejem sa. Vlasy mám prefarbené na červeno. Vždy som bývala blondínka s jemnými vlasmi, dotyk víly. Aspoň tak mi bolo povedané. Kiežby som nikdy nevyrástla. Kiežby mi nikdy vlasy nezmenili farbu od žiarlivosti. Áno, žiarlim na všetkých tých, čo si neuvedomujú hrubosť múky a krehkosť šťastia. Samé slová. Len rozprávam. Analyzujem. K čomu to? Doteraz som si naivne nahovárala veci, ktoré som nikdy neuznávala. Napríklad celá tá vec s čajom. Všade som sa prezentovala tým, ako ja obľubujem tento nápoj a tvárila sa ako veľký labužník. A skutočnosť je taká, že mi čaj nikdy nechutil. Ale moje hippies obdobie to natoľko vo mne zakorenilo, že som naozaj bola presvedčená o lahodnej chuti čajových lístkov. Pritom vôbec nešlo o samotný čaj. Skôr o to, ako som ponímala samú seba. O hľadaní tej správnej identity. Veľa sa o tom hovorí. Každý chce prebiť názory ostatných svojimi, lepšími, originálnejšími a novátorskými. Navrhovať amfiteátre s lepšou akustikou, ako mali starovekí Gréci. Pritom nič lepšie ani vymyslieť nejde. Viac sa k dokonalosti nedá priblížiť. A v tomto okamžiku je najlepšie splynúť s davom, byť na istý čas inkognito a nenechať sa rušiť. Povedzme, že si zvyknem, ako to chodí. Podrobím sa moci peňazí, naučím sa pohybovať medzi vami. Nemyslím si, že to bude k niečomu prospešné. Maximálne tak spoločnosti ako takej. Ale z globálneho hľadiska neurobím krok vpred, možno ani vzad, ale státie je v každej situácii aj tak k zahodeniu. Ako keď cestujete v šaline. To už ozaj si radšej sadnem a nepustím nikoho pod 60 rokov, takto aspoň môžem v kľude premýšľať o tom, čo ďalej. Už som naznačila, že tieto Vianoce ma akosi ovplyvnili, či už v dobrom alebo zlom smere. To je nepodstatné. Akosi som si uvedomila, že ani už ten rodinný krb nehorí a záchod nesplachuje. Takže nemôžete ani odplávať mimo ten priestor. Ako urobil hlavný hrdina v Trainspottingu. Asi najlepší spôsob ako vybabrať so situáciou je dať sa na drogy. Je to smiešne a možno ma teraz začnete odsudzovať, ale ja naozaj uznávam tých, čo majú žily ako sieť na volejbal. Aspoň vedia snívať. Kiežby som mala ich odvahu vydať sa za matičku Závislosť a byť jej verná pri každom pokuse o nápravu. Komu je lepšie ako im. Agresívnym prasatám znepríjemňujúcim život normálnych spoločnosťou uznávaných ľudí. Už ozajstné trosky po fyzickej psychickej stránke, no ten pocit, keď si dáte dávku musí byť na nezaplatenie. A preto mne by lichotilo, keby mi chalan povie, že byť so mnou je, ako keď si feťák pichne svoju drogu. Ja by som dokonca chcela, aby mi to niekto povedal. Ale ja chcem veľa vecí. Sprejové lepidlo a sprejové predsavzatie. Vôbec, všetko v spreji

---