Zúfanie si

I.

Zavretý vo vlastnej klietke,

postavenej z túžob ktoré vlastne nie sú moje,

pohľadom skrz vidím svet.

Tak blízko.

Nedosiahnuteľne.

Ale stále verím v slobodu,

ktorá príde – raz,

keď dosiahnem to čo nechcem,

a potom vyjdem von.

Dúfam.

A čo je vlastne vonku?

Neviem, bo v klietke som vyrástol.

Len ako zvedavé dieťa som videl,

to čo iné deti nie.

Že za mrežami je niečo krásne – prirodzené.

Ale mohol to však byť iba nezrelý názor

človiečika žijúceho len vďaka klietke.

Mama nedala pozor.

Dieťa sa nakazilo túžbou.

Túžbou žiť tam, kde nepatrí.

II.

Som ako bezdomovec žobrajúci na stanici.

Hladný, ale za vyžobrané

kúpim radšej ovocné víno ako chleba.

Klamaný pocitom vlastnej vôle.

So strachom zbytočne zahodiť

už kúpené čučo.

III.

Šero padlo.

Voda padá.

Sila vo mne vzišla.

Opäť utiecť mimo mreže.

Tam, do tmy do neznáma.

Idem, idem temným lesom,

všetkým ľuďom za chrbtom.

Pocit znova detsky krásny mám,

mysliac si,

že klietku opúšťam.

Nie navždy, len na chvíľu.

Na prechádzke hľadať vílu.

Lenže klietka vonku nieje.

Na záhrade sa ona hreje.

A všade vôkol plot.

No a záhrada je strážená.

Strážnym psom je môj strach.

Zvuky lesa hrôzostrašné,

rozum nevie popísať.

Srdce bije, dych už stojí.

Ešte krok spravím v tom boji.

Psie čeľuste sú však mocné

a ja, dieťa bez dozoru,

sám sa vrátim do klietky.

Nemám silu behať kolo klietky.

Možno ju budú mať moje dietky.

No a ja? Budem sedieť v svojej peknej mocnej klietke.

Tešiť sa z toho, že ostatné klietky sú mi nablízku.

Že spolu zapraceme celý svet.

Až ostanú len klietky

a okolo len temné záhrady.