Dezilúzia

Život je cesta.

A ty si už ako malé dievča osedlala koňa,

na ktorom si uháňala životom.

Nespútane, slobodne.

Tvoj kôň ti bol oddaný a robil to čo si chcela.

Žila si.

Jazdila si rôznymi cestičkami.

Neraz si cestu aj sama tvorila.

Mnohokrát si šla sama.

Stále silná mladá a slobodná.

No postupom času sa tvoje nároky na cestu zvýšili.

Chcela si toho viac stihnúť.

Zastaviť sa tam a aj inde.

A tak si potrebovala väčšiu silu.

A hľa. Vezieš sa v dvojzáprahu.

No si to stále ty silná mladá a slobodná.

Ako rastieš a mocnieš

už aj iní cestovatelia potrebujú tvoju pomoc.

Ty si ochotná a tak pomôžeš.

Záprah sa ti zväčšuje.

Už tak často nechodíš bočnými cestičkami.

No si to stále ty silná mladá a slobodná.

Až potom v jeden smutný deň

si cez všetku radosť, čo ti cesta dáva

pomyslíš, že tvoj záprah je už tak veľký,

že ho nedokážeš ovládať.

Že je rozbehnutý po ceste na ktorú si sa dostala

len vďaka prízemným okolnostiam.

Strácaš chuť ho ovládať.

Nechávaš sa viesť rozbehnutým stádom koní.

Už nerozmýšľaš kam ísť.

Veď načo, stádo z cesty nezíde.

Dnes len so smútkom spomínaš na dni,

keď si jedným koníkom brázdila kopce a polia.

No je to smutné,

lebo ten mnohozáprah je tvoj.

Skladá sa z mnohých silných oddaných koní

ako bol ten tvoj, jeden.
A ty si rada na tejto ceste,

aj keď nieje taká romantická ako kedysi.

Aj keď si to nechceš priznať.

Stále si silná mladá a slobodná.