Rozprávanie o tom, ako kedysi u nás strašila dlažobná kocka

taký malý príjemný experiment,..

   Hviezdy sa len tak trepali, mesiac svietil  až by sa o tom dalo povedať, že je viac ako pravdepodobne veselý a vzduch bol plný strieborného svetla.

Najintenzívnejšie však svietil na strechy Ibiškovej ulice. Mám taký dojem, že najviac  jeho svetla bolo vždy nad strechami domov číslo 22 a 24. boli to zvláštne strechy. Z jednej sa dalo hravo dostať na druhú a skrývali také miesta, kde realita  všedných dní ani nezavítala. Samý kút, samý žľab, samé pokračovanie. Pozoruhodná bola najmä strecha domu č.22, takzvaná sedlová, s dvojitým štítom na ulicu a dvojitým do dvora. Medzi oboma hrebeňmi bol široký žľab uprostred prerušený priečnou chodbičkou. Nad ňou bola opäť strieška ktorá spolu s hrebeňmi ostatných striech tvorila stovky žliabkových prvkov. Z chodbičky išli dva veľké vikiere do onoho stredného, širokého žľabu, ktorý bežal cez dom ako dobre rozčesaná cestička cez stred hlavy mestského elegána.

   Zrazu akoby niekto išiel. Spoza rohu susedného domu sa trochu nemotorne ale rázne z tmy vynárala postava. Zo striech domov č. 22 a 24 bolo totiž vynikajúco vidieť všetko čo sa dole, na úzkej dláždenej ceste deje. Bola to taká malá ulička. Okrem toho, že bola zdrojom niekedy pravdivých, ale väčšinou dokonale vymyslených historiek o osudoch jej obyvateľov, oddeľovala domy s párnym označením od tých, ktoré boli označené nepárne.

    Keď sa raz mesiac rozhodol, že už viac nebude svietiť na strechy, ale priamo doprostred uličky, ten, kto sedel hore na streche, mohol nerušene pozorovať čo sa dialo pod ním. Odvtedy bolo dokonale vidno všetko čo sa tam šuchlo. A šuchlo sa tam toho teda dosť.

   Kedysi som poznala jedného študenta. Kto vie, či bol skutočný alebo som si ho len vymyslela.

Edgar Všadebol, študent filozofie, nadobudol svoje priezvisko pravdepodobne vďaka tomu kde už všade bol. Sedávali sme vtedy za jedným z tých vikierov domov č. 22 a 24, ale už si nepamätám ktorý to presne bol. Edgar bol asi dvadsaťročný mládenec so suchou snedou tvárou a čiernymi vlasmi. Na hlave mával klobúk, v ruke paličku. Šedivý kabátik, šedivá vesta, šedivé nohavice, čierne ponožky – Edgar Všadebol, poslucháč filozofie. Objavil sa vždy nečakane. Niekedy som mala dojem, že snáď vyliezol z komína, inokedy sa vyšvihol z vikiera a niekedy tam už jednoducho bol. Raz večer, keď sa mesiac opät usmieval priamo na cestu, Edgar si spomenul na niečo, čo mu celkom zmenilo jeho dovtedajšiu náladu. Týkalo sa to veci, z ktorej sa po tajných strešných debatách časom stalo malé verejné tajomstvo. 

   Zrazu skočil za komín a potom rýchlo späť. „ Niekto tu bol, niekto mi ňou pohol,“ mrmlal si sám pre seba, „nie, to je iste omyl, už sa to predsa nemôže znova diať.“ Sadol si ku mne. „Vieš, to si tu ešte nebývala, pár dní pred tvojím príchodom ju mali vybrať a vymeniť. Potom to predsa malo prestať.“ „Čo vymenili? Čo malo prestať?“

I keď ma tie jeho príbehy niekedy znervózňovali, tento ma ani neviem prečo, skutočne zaujímal. Chcela som, aby o tom hovoril tak napínavo, ako to dokázal len on, i keď sa tomu aj tak nedalo príliš veriť. Teraz mlčal.

    „No čo bude s tou dlažobnou kockou?!!!“ Zakričala som tak silno, že som sa sama zľakla. Tak a teraz mi nepovie už nič. Vyčítala som si. Načo som sa vôbec zase ozývala?

   Po streche prebehla mačka. Skočila vedľa nás, zbehla po žliabku v rýne na ďaľšiu strechu náprotivného domu, skočila na zem a už jej nebolo. Ale to myslím doslova, že jej nebolo. Nestratila sa v tme ako to mačky vedia. Ani nikam nezaliezla. Pozorovala som ju dosť dobre na to, aby som si mohla myslieť, že naozaj zmizla. Edgar totiž stále mlčal a mne bolo po mojom nedočkavom výkriku akosi trápne sa vôbec ozývať. Bola som vtedy vďačná za každú maličkosť, ktorej som mohla venovať pozornosť, len aby som nemusela myslieť na ten doznievajúci výkrik v hlave.      „Zmizla, videl si ju?“ Musela som niečo povedať, to ticho bolo príšerné.

„To sa ti zdalo.“

 „Nezdalo! Kam by asi tak išla? Veď som videla, že zmizla.“

„Je to teda tak. Oni ju nevymenili.“

„O čom to stále šomreš? Vôbec ti dnes nerozumiem...“

„No dobre, aj keď je to už dávno zabudnuté. Tá mačka zmizla. Mala si pravdu. Vidíš tú dlažobnú kocku?“

„No. Myslíš tú tridsiatu v pravom hornom rohu alebo osemdesiatuštvrtú vľavo dole pod tou, čo vyzerá ako dlažobná kocka?“ Tá otázka sa mi zdala nezmyselná vzhľadom na to, že celá ulica bola pokrytá takmer rovnakými dlažobnými kockami. Síce až na jednu. Kocka, pri ktorej sa stratila tá mačka bola naozaj iná. Možno to bolo tým, že som si ju teraz všímala viac a chcela som, aby na nej bolo niečo zvláštne, alebo skutočne zvláštna bola...

“Mali ju vymeniť, nechápem to,“ šomral si stále Edgar popod nos a samozrejme ma opäť vyrušil z premýšľania.

    „Keď sa to stalo prvý raz, počul som to len z rozprávania. Bol som totiž vo svete. Keď som sa vrátil, suseda bola ako obyčajne v okne, čo by samozrejme nebolo nič zvláštne, keďže vždy keď v okne nebýva, sedí na lavičke, alebo stojí, samozrejme nenápadne za záclonou a myslí si, že je neviditeľná. Ale vždy to robí sama, aby jej nič neušlo. No teraz prestupovala pod jej oknom stará Novotná z päťky, Záhoráková z dvojky a dokonca aj Oklepek, vdovec po najväčšej hlásnej trúbe našej ulice.Už len to, že im zatiaľ utekala hádka od susedov oproti alebo nedorozumenie v pohostinstve narohu znamenalo, že sa jedná o nesmierne zaujímavú novinu. Tak zaujato niečo rozoberali, že som to jednoducho nemohol prepásnuť.“

„Straší nám tu, Edgarko!“

„Vyľakane sa na mňa obrátil Oklepek a akoby sa mu zaleskli oči.“

„Nerobím si srandu, aj toj suseda to videla.“

„Jasné, toj suseda toho už veru videla, v tom mal Oklepek pravdu, ale asi videl môj neveriaci pohľad a pokračoval v rozprávaní.“

„ Nie, vážne, išla do Hájskych, na pohárik a tak, šak čo ti bujem vyprávať, šeci víme, že Hajská robí najlepší vajčák v ulici.“

„Ale aj tak to povedal tak potichšie, aby to pre istotu nikto nepočul.“

„ No a kej išla od nej, bola hádam už aj jedna ráno. V dvadsaťšestke sa hádali, tak išla oblúkem, aby očula, čo nové u Bednárikú, a sa potkla. Nevidela, čo to bolo, šak bola tma a aj doma už chcela byť. A zrazu ju začalo čosik ťahať a vodiť. Tadeto ju to vodilo.“

„ Začal ukazovať, akoby to sám videl.“

„Radši sa hodila tváru na zem, kej nič nevidela. Myslela, že s ňú takto nič nepohne. A vtedy ju čosik takým horúcim obšťalo. Ďalej ležala, ale stále do nej búšilo. Prevracalo ju, len aby sa hore obrátila. No nedala sa a dobre urobila, že ležala. Vtedy, kej sa jej zdalo, že už sa neubráni, že  susedo? Začalo svitať. Ostalo cicho. Isto to stratilo moc. Isto. Ale susedka tam sedela, až sem ju našiel. Toj na horném konci. Aj mi bolo divné jak sa tam dostala.“

   „Bol to skutočne zaujímavý príbeh, ale zaujímavejšie udalosti ako napríklad ďalšie spory u Bednárikov, alebo či znova zažalovať krčmára odnaproti, že dovoľuje, aby jeho štangasti kazili dobré meno Ibiškovej ulice, veľmi rýchlo zatienili onen humorný príbeh. Ale potom... sa mi stala taká... čudná vec, na ktorú som akosi... zabudol. Až teraz sa mi to pripomenulo. Vtedy som tu tiež takto sedel, tak ako teraz sedíš ty. A pozeral som do okna sestrám Holúbkovým. Často sa prezliekali pri okne...no a keď tu zrazu, ani neviem prečo, pozrel som sa dolu. Do uličky. A pred mojimi očami sa zjavila mačka. Presne tá, čo sa teraz pred tvojimi stratila. Nepáčilo sa mi to, a tak som do nej hodil kamienok, čo tu ležal za komínom. Ale ona sa ani nepohla, ako to robia bežné túlavé mačky. Vôbec sa ma nebála. Divé mačky vždy utečú, keď po nich niečo hodíš. Tak som sa pobral. Vlastne ani nie kvôli nej, veď čo ma po nejakej mačke, ale sestry Holúbkové už išli spať a ja som už nemal komu nazerať do okna. Ako som tak skákal zo strechy na strechu, za mnou poskakovala aj tá mačka zdola. Prišla za mnou až domov. Bola celkom prítulná, tak som si ju nechal. Horšie bolo, že čokoľvek som si uvaril, to mi zjedla. Netuším ako, ale vždy to stihla skôr ako ja. Išla mi do všetkého. Všade sa strkala. Myslel som, že je vyhladovaná, že ju to prejde, ale keď sa nič nezmenilo, a mačka bola pomaly tučnejšia ako ja, naštval som sa a zabalil som mačku do plátennej tašky, že ju vynesiem niekam za mesto a tam ju nechám. No mačka nie je ako vták, že ju len tak pustíš a ona poletí. Táto by letela, ale jedine za mnou. A tak som ju tam pravdupovediac nenechal len tak. Veď vieš predsa čo sa robí s mačkami za mestom... No každopádne nechal som ju tam aj s kameňom v tej taške a spokojný som odišiel domov. Tešil som sa, že mám od tej potvory pokoj a konečne sa budem môcť najesť. No na moje veľké prekvapenie, keď som sa vrátil, mačka sedela doma. Divné čo?“ Divné, hovoríš, že sa zjavila tam, kde teraz zmizla?      

   Ešte chvíľu som sa nad tým zamýšľala, ale čím viac som sa pozerala na tú kocku, tým viac sa mi zdalo, že mesiac svietil len na ňu.

   V ten večer som Edgara videla naposledy. Rovnako naposledy, ako aj tú zvláštnu dlažobnú kocku.

Na druhý deň položili do ulice asfaltový koberec.  

 

 

 

---