Smršť sa volá Santana

Prišlo to tak náhle. Tato, sklamaný z toho, že s ním nikto nechce ísť na koncert svetoznámej legendárnej gitarovej... a tak ďalej... hviezdy Carlosa Santanu, oželel zvyšných tisícpäťsto korún a o pár dní som s ním do Bratislavy cestoval ja.

Meteorologickí šamani, ktorým by v stredoveku za zlé výkony usekávali ruky a podobne dôležité končatiny, predpovedali ranné prehánky a ubúdanie oblačnosti až na finálne vyjasnenie na večer.

Do Blavy sme dofrndžali podvečer, ešte sme skočili na chutnú voňavú večeru na PVC tanieroch s mimoriadne ohybným príborom („Kde udělali soudruzi z NDR chybu?“) do istého nemenovaného Polusu.

Keď sme odtiaľ vyšli, tvár mi orosila spŕška kvapiek. Skúsene som si vyrátal, že tie kvapky musia pri dobrej konštelácii vetra a gravitačného sklonu pochádzať z blízko síkajúcej fontány. Problém bol v tom, že čím viac sme boli od fontány vzdialení, kvantita kvapiek sa zvyšovala. S tým integrátory fyzikálnych vlastností v mojom mozgu nepočítali. O chvíľu sme stáli zaparení v priliehavých pršiplášťoch pod jedným celkom sympatickým stromom povedľa nemenej sympatickej skupinky „vyhodňarov“.

Zrazu prestalo pršať. No tato na zázraky neverí, a tak som sa musel „pre istotu“ pariť ďalej. O pol ôsmej sme už sedeli na rozmočených sedačkách, ktoré sme si, tak ako aj všetci ostatní, do sucha utreli (skrátka, na Interi potrebovali brigádu na utretie sedadiel a tento koncert im prišiel akurát vhod). O pol hodinu malo začať rošambo.

Zatiaľ sme sa mohli hjajkať s balónmi s nápisom „Vodka Goral“, komunikovať s multinárodnou komunitou okolosediacich, či pokukovať po neuveriteľne príjemne pôsobiacich hosteskách, ktoré mali neuveriteľne príjemne pôsobiace zmoknuté biele tričká.

Odbila ôsma hodina. A nič. Ľudia sa prilievali stále menším prúdom, však nikde ani chýru po tom fúzatom pánovi (teraz nemám na mysli ani uja Džugašviliho, ani Uljanova, alebo podobných pánkov).

Po čase sa začalo blýskať. Nie však nad Tatrou, ale nad Malými Karpatmi. „Hm, kvalitné efekty“ – pomyslel som si. Blesky pridávali na hojnosti aj kvalite. Po chvíli docválali aj zvukové efekty. Schyľovalo sa k začiatku. Hlavný osvetľovač pomaly začal čmárať križovatky na celú oblohu. Do ticha zahrala prvá kvapka. Z gitary zaznel sykotavý pazvuk. Zo päť šikovných junákov nabehlo na pódium a začalo baliť nástroje do igelitových vreciek (podobných tým, aké sa vkladajú do smetného koša). Neskoro. Do daždivej zvonkohry udrel sám najväčší bubeník, roztrhla sa provizórna plachta nad stage-om a nástroje s junákmi nezachránila ani Noemova archa.

Nastala panika. Do symfónie dažďa, hromov a blikotajúcich svetiel nad obzorom sa pridali vokály. Ľudia začali frflať, čo im dlho nevydržalo, pretože búrkový koncert zosilnel a každý si hľadal prístrešok (Klop. Klop. „Kto je?“ To sme my, partizáni. „A koľko vás je?“ Zweiundzwanzig.).

Poviem vám, ten Carlos si to vie zariadiť. Takúto atmosféru na koncerte nemal u nás nikto. No, trošku to prehnal, škoda. Tak sme sa s tatom spakovali, počkali hodinku pod tribúnou a pobrali sa do Polusu pozrieť druhý polčas futbalu (tým Španielom ale ide). Potom vláčik a hijá bolo po koncerte.

Nemôžem si na záver odpustiť citát istého koncertného fajnšmekra (môjho otca): „Hm, fajn. Prišli sme do Blavy, trikrát sme sa vyšťali a ideme domov.“