Keď fúka vietor a hrá na komíny, myslím na to aká si preč

ja nie som sedemnastrocna poetka s dlhou az po zem suknou

rozprávaš to zrnkám piesku na parapete
a čakáš ako ich rozptýli mrholenie
ako slzy tvojho boha
tvoj boh dažďa ktorý zmije špinu zo sôch
na námestí
z krížov za dedinami
z listov viníc

ostane iba vôňa ktorú cítiš
iba ak... iba ak... premýšľam ako to napísať
iba ak ťa...
nemôžem... moje ústa sa zamkli spolu s tebou
vidím to všetko čím sme prešli
farby, žltá, hnedá, červená, zima, teplo, mráz,
dotyk, neha, bozk, zvuky, vône, vrany, pach smogu,
autobusové stanice, dotyky, dlane a čakanie

---