mechanika spadu

13

 

     Mám strach.

 

14

 

     Vytváram slová, aby som v nich našiel význam tohto, či všetkých príbehov. Spoza mláky písala Lulu, ešte stále nosí na krku medailón, ktorý som jej kúpil pred jej odletom... tu je tak vela veci, vsade okolo, ach...pacilo by sa ti tu.... vcera som objavila uzasnu ulicu, zasitu, bez tolkych turistov ale medzi domacimi znamu - plnu malilinkatych art galerii, barov a podivnych obchodikov, knihkupectiev (SF brlohov a used books stores) obchodiky ako iné svety - nesvety - objavila som jeden pre bosorky, tarotove karty od vymyslu sveta, susene bylinky, masticky, vodičky a talizmany a knihy az po strop o takej a hentakej magii. Skoro som uverila, biznis ide len ked je dopyt.  Hned kusok dalej zase svet alice v krajine zazrakov, sedela tam japonka co sila a strikovala tie veci, ktore predavala, nadherne hracky a topanky z krasnych latok, vysivane crievice, saty velke male rozpravkove - alicine... vsetko tam bolo akosi nepatricne (a hralo tam Ravelovo bolero) a potom obchod s vynilmi a CD ckami, nasla som aj puding pani elvisovej, alebo piratske dope, v ktorom mali v rohu miestnosti malilinkaty bunkrik (vchadzalo a don zavesom) s 3 kino stolickami pred velkym akvariom...a na stene "dont judge the fish"...a a a vela dalsich miest, je toho tolko, chapes, zase sobota na objednavku...ked som sa vynorila z obchodu s "bytovymi doplnkami" typu 3 metrovy plastovy superman, lampy zo 70 rokov (inac miluju 70te, aj modu, je tu kopec shopov so starymi handrami) - tak vonku isla tlupa cyklistov, asi 60, hudba hrala, polovica z nich jazdila na niecom, co bicak pripomina len zdaleka (napr. jeden vyzeral ako cerveny drak - tu bicakovu kostru mal spravenu ako kovoveho draka), dalsi sedel asi vo vyske 2m, dalsia mala k bicaku primontovane bicie a hrala a medzi tym maminy s detmi... (stretla som podobnu skupinu asi o pol noci znova a noc, no, veela zazitkov v skvelom party byte, uplne v centre, u bisex typka a potom na parties v meste atd...

     Lulu. Jej oči som nevidel a ona nevidela mňa, napriek tomu, že ma tri mesiace, ako sa priznala, sledovala spoza okna, ktoré je rovno oproti mojej firme.  Darovala mi svoje posledné štyri dni – temporary rental, full service, bez predsudkov a úplne. Lulu s jej výhľadom ako výsekom reality, Zadiinými bielymi zubami a osobnostným výťahom miesto schodov. Trčia len trosky. Trosky predošlého sveta a Lulu, ktorou začal môj nový, anonymný život dovezený spoza mláky. Temporary rental.

 

15

 

     Posledné noci sú horúce. Sprchujem sa každých pár hodín. Nemôžem spať a tak sledujem nočnú Petržalku. V čiernych oknách sa odráža pouličné osvetlenie a občas sa ulicou pretacká opustený opilec. Niekde niekto bdie a niečo sa deje. Spoza blízkeho domu vychádza mesiac. Je po  splne. Mesto pod ním vyzerá trochu nepatrične. Dnes sa mi konečne podarilo  absolvovať výcvik individuálnej práce s klientom, čim som zároveň ukončil štvrtý ročník. Vďakabohu. A pre istou vďaka duchom vody, zeme, slnka a ohňa.  

     Na západe mizne deň spolu s myšlienkami. Zostávajú len obrazy, striedavo zatiahnuté na bielom papieri. Nekonečne bežiace veci.

 

16

 

     Nedeľa. Vietor sa opiera o betónové plochy. Kráčam centrom sídliska, popri akomsi ramene vody. Na hladine sa miešajú petfľaše s práve rozkvitnutými leknami. Z mostu  skáču malí chlapci. Uctihodná výška, pomyslím si a ďalej udržujem ťažisko smeru. Priamo predo mnou sa leskne hladina Draždiaka. Na brehu sa váľajú skupiny poloholých žien. Vrušuje ma to. Tulene. Ďalej je len priestor nad vysokonapäťovým vedením. Križujú ho biele úsečky. Nachádzam grafiku trojuholníku. Raz by sa mali tí hore predviesť nejakým kruhom – kruhy na oblohe.... vypálili miestni poľnohospodári v akcii „letná obnova“. Táto úžasná reklama by mala svietiť na nočnej oblohe cez súhvezdie labuť až po cassiopeiu. Ideológia zrodu. Zem je všemocná a jej obrábači majú moc... vzápätí si to prenesiem na gender vzťahy. Zem všemocná žena a muž silný samec ponúkajúci v obchode tiel zaručenú kvalitu života, materiálnu či duchovnú, dokonca si uždibol aj kus moci v hre na kto z koho. Rozmýšľam, či je to obvyklý evolučný proces. Prechádzam pod stromami. Spoza listov na mňa padajú lúče slnka. Privieram oči. Okolo sú len iskri svetla. Kráčajú po nich ľudia, vdychujú ich a vydychujú. Niektoré sú oranžové, červené, ale aj číro žlté. Miešajú sa a prúdia spolu s hladinou vody. Väčší,  a menší ľudia.             

 

17

 

     Kristína si doniesla psa. Dala mu meno po tom mojom mŕtvom. Kubo je vždy na rukách, má tri týždne a genealógiu bez rasy. Cíti sa osamelo.

     „My sa totižto milujeme,“ vraví a bozkáva ho na ucho. Pes sa tvári zdesene, snaží sa za každú cenu dostať z tašky,  v ktorej ho zviera. Nahlas pri tom kňučí. Mám v okne ruku a v nej cigaretu. Z reproduktoru vo dverách na mňa reve Starways to heaven.  Druhou držím volant a smejem sa. Takto som si to vždy predstavoval, pes, krásna žena, veľké auto a pár stoviek kilometrov predo mnou. Tento krát je to síce len Vajnorská a žena vedľa mňa už dávno nie je moja žena, ale ako obraz zachytený v okamihu bez minulosti a budúcnosti je to číre šťastie. Zhlboka dýcham a snažím sa zapamätať si ten pocit.

     „Vieš, a čo mi dvaja? Ja by som to ešte vedel urobiť tak, aby som sa do teba znovu zamiloval,“ nečakane zo mňa vypadne až sa sám čudujem.  

     „Aj ja.“ Zostruční a ďalej hladká Jakuba. Pred očami mi prebehne naša spoločná minulosť. Znovu súložím v kríkoch pri Štrkovci, plačem doma za počítačom, špliecham na ňu vodu z miestnej fontány o jednej v noci, či bezmocne sledujem, ako ďalej popri mne rozvíja svoj pred nedávnom rozpadnutý vzťah.  

     „To by bolo to isté peklo. To nechceme.“

     „Áno, nechceme.“

Ďalej pokračujeme pri Dunaji. Spomalím na šesťdesiatku a sledujem ako sa okolo mňa, v rýchlom pruhu, rútia čierne limuzíny. Toto  rieka ma celý môj život fascinovala. Jej tok je nemenný, napadne mi po chvíli krátka veta zo záveru  Obratníka raka. Niečo o ľuďoch ako sú nepatrní z diaľky a ohyzdní z blízka, preto sa predovšetkým musia obklopiť priestorom, viac priestorom ako časom. Mlčíme. Kristína pozerá psovi do tváre a opakuje ňu ňu ňu. Príde mi to tak smiešne, že sa musím znovu nahlas smiať. Pri Starom moste začína zápcha. Stavia sa ďalšie centrum zábavy a šťastia. Je mi dobre, tak dobre ako už dlho nebolo. Priznávam svoju slabosť a skláňam sa k zemi. S pokorou rovnako priznávam všetky svoje viny a som ochotný ich akýmkoľvek spôsobom odčiniť. Čaká ma dlhý očistec. A ako slávik na niti, balansujem dňom za dňom aby som ten očistec oddialil. Brzdím a rozbieham sa, znovu brzdím, rozbieham, brzdím. Pozerám na hodiny. Zajtra idem do Plzne a tak som trochu nervózny.

     „Nasrať, toto tu má byť že vraj celé prázdniny. Hentam stála stoka,“ ukazujem jej akoby už osem rokov nežila v Bratislave.

     „Hej, písal si mi odtiaľ. Úplne na začiatku, tuším to bola vtedy rozlúčková párty.“

     Krátko rozmýšľam, ale nespomínam si. Rada predo mnou sa konečne rozbehla. Vonku sa zatiaľ zamračilo. Po chvíli začína pršať a potom je večer. V žltom svetle púšťam do vzduchu dym z cigariet, kým do okna narážajú kvapky dažďa. Na skle tvoria drobné prúdy, ktoré končia svoj krátky život na parapete. Náhle si  uvedomím, že už nikdy ten istý prúd v budúcnosti nepotečie a nikdy netiekol.

 

18

 

Nemám rád keď niekto dlho hovorí. Čokoľvek v akejkoľvek forme. Napriek tomu stojím na balkóne  auly UK a počúvam  tetu, čo už dlho rozpráva do mikrofónu. V rade pred ňou vyrovnane stoja čerství právnici a medzi nimi  bratranec Andrej. Dole sedia moji rodičia s ich súrodencami. Všetkých mám vyrovnaných priamo pod sebou. Ak by som si odpľul rovno ofľusám svojho otca. Aké faux pas, no mohol by som sa ukryť a skromne si vychutnať situáciu. Chybou je, že v tom prípade by som na neho nevidel, preto to odmietam. Po chvíli ma zaráža, nad čím som práve uvažoval. Obzerám sa okolo seba,  či o tom niekto vie. Všetci vyzerajú bezpečne, tváriac sa, že sú vo svojom prirodzenom prostredí. Peknej pipke blízko mňa vytŕčajú spoza výstrihu napasované kozy. Má škaredú kamarátku, ktorá pozerá priamo do mojich očí. Zvažujem, či môže vedieť o tom, čo som práve chcel urobiť. Bezbranne sa na ňu usmejem a upriamim svoj pohľad do výstrihu jej susedky. Dúfam, že to jej bude stačiť.  

     Spomínam, ako som tu stál pred rokom na Evinej promócii. Samo točil z vedľajšieho balkóna a fantómova žena nemohla prísť. Neskôr som jej poslal Evinu fotku s obrovskou kyticou kvetou a šťastným úsmevom.

     Pred koncom obradu odchádzam. Musím pracovne do Brna. V aute píšem esemesku môjmu staronovému objavu Bix. Odpisuje, že je práve na ceste vlakom do Orlických hôr, že všetky krabice už presťahovala do nového bytu len, duša ešte nerozbalená, putuje.

     Zaráža ma patetickosť tej správy. Pýtam sa čo v Orlických horách. Ide spievať do kostola. Bix, folková speváčka. A tak jej odpisujem, že tú svoju dušu možno nájde medzi dušami mŕtvych pravoverných, čo prebývajú  v kostolnej veži. Cudziu nechcem, príde mi po pol hodine, ale to už blúdim Brnom a nemám čas na vybavovačky. Bix už siedmy rok žije s priateľom. Ako píše, rada sa hrá s ohňom, aj keď to niekedy dopadne tak, že v tom ohni zhoria detské hračky. Dievča so zápalkami, v tom prípade mám už obhorené krídla, mrnčím polohlasne a tlačím sa na kokota, ktorý predo mnou brzdí celý rýchly pruh. Keď už chcem hrubo trúbiť, spomeniem si, že som vlastne v Čechách a tu je to inak. Na tachometri mám 50 a tak sa upokojím a sadnem hlbšie do sedadla. Nohu si vyložím na reproduktor a zapálim  cigaretu. Trochu sa mi po nich točí hlava, ale v tejto chvíli to nie je podstatné. Cez pravú stranu vytŕčajú do priestoru dve kostolné veže. Za nimi stúpa či klesá slnko. Stále dokola.    

 

19

 

     Zaúčam Mareka. Marek je kamarát. Od pätnásteho nastupuje za mňa a rozpráva sa so mnou. Ostatní mlčia, len Oliver písal, že mám určite pokračovať ďalej, že si to aj do vlaku vytlačí. Ty hlavne píš, prelomil si jednu z hlavných bariér svojho života, udržať tie ostatné už nebude tak zložité. Akoby som sa práve pozeral na jeho mail, ktorý mi prišiel pred pár dňami.
     S Marekom jazdím po meste. Ukazujem mu miesta kam vozím knihy. Aupark, Polus, Avion. Knihkupectvá sa držia  v parkoch konzumu. Pár rýb ešte pláva v prúde osemdesiatych rokov minulého storočia, snažiac sa udržať v centre, no pomaly sa jedno po druhom menia na secondhandy a bagetérie. Som vďačný aj za to málo. Rád sa prehrabujem v knihách, ktoré si nikdy nekúpim. Niekedy stačí odstavec, alebo len krátka veta. Prázdnych kníh sú plné police. Je v nich príliš veľa slov.
     Marek sa pýta na detaily mojej práce. Najradšej by som mu povedal, nech sa rozbehne a uteká ďaleko do hôr. Malo by to väčší význam, ako čokoľvek iné v jeho živote. No hovorím o tom, čo bude musieť robiť a na čo sa môže vo svojom  živote zamestnanca vykašľať.
     Vypustil som draka a ten letí svojim smerom. Len korigujem dopad. Jednoduché. Idem spať. Zajtra ma čaká Plzeň v sedadle spolujazdca. Teším sa.

 

20

 

     Volala Janka. Ešte stále jej chýba  jedna skúška. Do druhého ročníka zatiaľ nepostupuje. Je tu jedna šanca. Pri zápise do indexov sa nechá preskúšať. Celé dni sa učí a potom tu je Martin, ktorý ani nepovysáva a to boli dohodnutí. Sťažuje sa do telefónu. Znova  je s ním rozídená. Pokiaľ si pamätám, tak za posledný rok asi šiesty krát. Janku som svojho času  miloval. Presne si už nepamätám. Teraz trochu pribrala, takže konečne jej narástli prsia. Kto by to čakal od tridsaťročnej ženy? Dobre sa na to pozerá.

     Janka ma volá cvrček.  Viaže sa k tomu príbeh. Jeden letný večer som objavil v našej klubovni, pod kreslom schovaného cvrčka. Podarilo sa mi ho chytiť a vyhodiť z okna na trávnik. Následne som bol Evou, jej vernou kamarátkou ohovorený z vraždy žrádla Jankinho chameleóna, čo sa ku mne dostalo až po troch rokoch. Nevďak. A to človek zachránil živého tvora... aj keď, ako si matne pamätám, bola tá tráva pod snehom, ale nemal utekať. Ako dar dostal smrť na slobode.

     S Jankou si dohadujeme stretnutie na budúci týždeň. Sľúbime si, že si zavoláme. Ona sa ponára do ekonomickej teórie a ja pokračujem ďalej v príbehu o horšom a lepšom živote.     

 

21

 

     Na Dunaji sa objavili výletné lode plné nemeckých dôchodcov. Pozerám z nového mosta na zelenú palubu jednej z nich. Skladacie kreslá, bazén, dvaja najmladší hrajú bagminton , dáka zeleň. Všetko vkusne nainštalované. Okná svietia žltým na hladinu. Zvečerieva sa. Nad mólom lietajú čajky, bojujúc o kus zdochliny splývajúcej pri brehu. Na travertínovom múriku sedia hipisáčky a čítajú si z farebných kníh. Za nimi sa venčia páriky lásky. Skupina opitých anglických turistov reve na páriky a tie sa boja. Jeden z nich je nasúkaný do spidermanovského oblečku. Hlavný idiot, ďalší posratý anglický robotník, ktorý musí v rodnej krajine držať hubu a krok.  Spomínam si, ako pred rokom či troma ručali na betónovú kravu, ktorá stála na Hlavnom námestí. Pofarbená na ružovo. Neskôr ju zhodili a rozbili. Kravu z betónu. Musel som sa smiať a zároveň plakať. Stačí mať pri sebe zbraň.

     Starý most vyzerá v západe veľkolepo. Od jeho nosníkov sa odráža krivé slnko. Na pravej strane žiaria strechy filozofickej fakulty. Svojho času nám na jednej z nich prednášal profesor Hambálek logiku. Ukazoval na západ a kričal, že tam je ten správny smer. Bol deväťdesiaty štvrtý a generácia X začala pomaly hľadať pevné  miesta. Sám som v tom čase prevádzkoval jeden z vysokoškolských podnikov, priamo na Bratislavskej Bradway. Práve som končil prvý ročník filozofie. Každý večer sedeli na obrubníkoch ľudia, ktorý už nenašli miesto. Centrum mesta bolo prepchaté. Dole ulicou hral jazz z blízkej kaviarne. Oproti mne sediaca Anna mi svojim jasným hlasom hovorí niečo o umení.  Od obeda pijem borovičku. Začal som netradične u Dežmára, potom som preletel cez Esháčko, Daglár a skončil u nás.  V poslednom obraze  niečo revem na podriadeného čašníka. Pozerám neveriacky na Annu. Nato pozriem na hodiny. Je jedenásť. Minimálne tri hodiny z môjho života muselo kamsi zmiznúť. Kurva. Anna ďalej dehonestuje Degassa, ktorého ja naopak, pokladám za jedného z mála géniov. Ticho súhlasím. Treba mi vracať a tak radšej zhlboka dýcham. Príde mi to celkom vtipné.  Vo výklade je zavesený obraz - Toto nie je fajka. Tomu sa povie romanticko intelektuálne obdobie.  Neskôr ma Anna berie na prechádzku, že by som vytriezvel.

     Noc. Chodíme po nábreží. Držíme sa za ruky. Je mi zle. Anna ma bozkáva. Je mi dobre. Muž je hlavne lovec. Lovec a vrhač dýk. Vrhač dýk hrá svoju hru. Pred koncom  dáva svojej obeti jedinečný dar. Život či smrť. O ďalšiu šírku dlane už vrhač dýk nie je.             

     Príbeh má spád. V noci sa s ňou vyspím a na druhé ráno je moja priateľka. O dva týždne, Anna nepriateľka. Aké jednoduché.

     Pár spomienok  náhle ukončuje  vzduchom svištiacie kvílenie, ktoré vydáva okoloidúca sanitka. Pozerám kde to vlastne som. Aha – na moste. Pokračujem  na nábrežie. 

Toľko k miestam.

 

 

 

22

 

     Makropis. Súbor viet opisujúcich akokoľvek veľký  priestor. Začínať musíte vzduchom. Ten Vás nesie nad konármi a tie budú mávať. Zdá sa, že nad zemou sú len jeho drobné častice. Pomaly  miešajú veci do pevného tvaru. Občas sa menia farby. Láska je červená smrť, smrť biely život a život červená láska.

     A tak letíte nad farebným priestorom. Nič viac. Nie ste jeho súčasťou ani sa tak necítite, žiadny budhizmus, mysticizmus, karma, dharma ani jednoduché satori.  Castaneda je obyčajný klamár. Stačí pár viet.      

 

23

 

     Skáčeme cez Dunaj. Po  kameňoch. Je posledný deň minulého roku a  na hladine sa plavia kusy ľadu. Fantómová žena má ťažké topánky a úzke rifle. Občas ju chytím za ruku. O pár mesiacov sa so mnou nerozpráva. Obzor splýva v šedej farbe. Suchá tráva škrípe pod nohami. Do rúk beriem kameň a hádžem. Vo vzduchu to vydáva číri zvuk. Chcem zo seba všetko dostať, no kráčam  pár metrov pred ňou, či za ňou. Tak ako vždy, fantómová žena mizne. Je len  čmuhou na fotke posledného dňa. 

 

 

 

---