Pocit prichádza, otázka otravuje, odpoveď zaspala a smiech ma prebudil

Sen, neporovnateľný s realitou.

 

Sedím na drevenej hojdačke priviazanej o konár jablone plnej zlatých jahôd. Okolo mňa je plno slnečníc. Obklopuje ma voľnosť a bezstarostnosť, keď tu zrazu začujem jemné prasknutie a konár sa pod mojou váhou prelomí. Slnečnice sa premenia na obrovskú tmavú dieru a ja sa rútim rovno do jej útrob.

Padám,

padám,

stále padám.

Príde ku mne pocit, zaklope na dvere môjho mozgu a vraví: „Ten pád bude trvať večne.“

Mýli sa.

O chvíľu dopadnem na mäkkú trávu, pripomínajúcu veľký tmavoružový koberec.

Ľahnem si a zahľadím sa na žltú oblohu posiatu modrými hviezdami, ktoré vytvárajú rôzne farebné obrazce.

Opäť príde pocit, no tentoraz neklope ale zazvoní, až ma z toho rozbolí hlava: „Toto nedáva zmysel,“ vraví.

Tentoraz má pravdu.

 

V tom ku mne pribehne malý bodkovaný zajac a podá mi priesvitný papier.

Je na ňom napísané: „Lev príde každú chvíľu!“

Nerozumiem.

Zajac sa začne smiať ako bláznivý, a pritom na mňa cerí svoje dlhé predné zuby. Smeje sa smeje, až exploduje a ostanú po ňom len lupene červených a bielych ruží.

Čakám, že príde pocit a zazvoní mi v hlave.

Nič.

Žiadne klopanie či zvonenie.

Nie.

Tentoraz silné búchanie na dvere môjho mozgu, div, že sa mi hlava nerozletí.

To nebol pocit.

Bol to strach.

Teraz príde otázka, ktorá mi bzučí v hlave ako malá muška: „Z čoho máš strach?“

A odpoveď dofrčí ako na motorke a zareve mi do uší: „Lev!“

Zarevala tak silno, až som podskočila na mieste.

Predomnou sa objaví obrovské zviera.

Znovu ma začne otravovať otázka: „Toto má byť lev?“

Odpoveď neprichádza, zrejme zaspala.

Zviera, ktoré predomnou stojí má obrovskú zelenú hrivu, dve drobné čierne oči pripomínajúce gombíky a jedno bordové krídlo.

Chcem utiecť, no nedá sa mi. Akoby som bola prilepená k zemi. Tak mi neostáva nič iné len čakať čo sa stane ďalej.

Lev sa ku mne rozbehne, skočí na mňa a začne ma trhať na kusy.

Necítim bolesť, len nepríjemné šteklenie po celom tele a keď otvorím oči vidím len vír pestrých farieb.

Tým sa to však nekončí.

Zrazu sa ocitnem pred veľkým pódiom a okolo mňa sú ľudia z papiera, ktorí tlieskajú ako o život.

Pribehnú do mojej hlavy dve otázky: „Kde si? Čo sú týto zač?“

Kiež by sa odpoveď už prebudila.

Po chvíli pribehne na pódium malý pudlík s mikrofónom v papuli.

Ani sa nenazdám, už ten pudel stojí na zadných, v prednej labke mikrofón, do ktorého spieva I´LL BE WAITING od Lennyho Kravitza.

 

Potom dobehne smiech a prebudí ma zo sna.      

---