Tunel

19.1.2001

Sedel som uz hodnu chvilu v tej tme. Teraz som si to zacal uvedomovat, ze co sa vlastne deje. Ze som vlastne niekde, kde neviem ako som sa dostal. Zas jedej z tychto flashbackov. Preco sa to stava prave mne. Preco mi mysel chysta tieto miesta. Ale koniec koncov, je to tu svojim sposobom moje. Je to vo mne. Aha.. tym to asi bude. Mozno je to to posledne miesto kam este mozem utiect bez toho, aby som sa bal ze ma budu prenasledovat, ze nenajdem ten pokoj ktory mi tak chyba. To vyslobodenie. Ale preco takto...
Tieto okamziky nemaju svoje zaciatky. Malokedy v nich nachadzam nejaky koniec. Vzdy sa mi ale zda, ze zacinaju takym kricanim o pomoc. Vykrikom bolesti... tuzbou po zmene. Tuzbou po zlepseni. Vacsinou prichadza zmena, malokedy aj to zlepsenie...

Tak som si tam sedel. bola to absolutna tma. Teda toho co bolo na okoli. Na seba som videl dobre. Tak normalne. Napriek tomu ze som nic nevidel, vedel som kde som. bol to tunel. V tme okolo mna som tusil zaoblene steny. Ako potkan v kanale... Uchechtol som sa... tak to to vystihuje. Chvilu som o tom rozmyslal. Dobre sa mi sedelo, zima nebola, tak co. Je tu klud, nadherny. Malokto by to tu asi vydrzal dlhodobo, ale sak uvidime... Scena sa zacala ale menit. Zablikal na mna biely bod. Snazil som sa ho nejak zatriedit. Vyznamom aj priestorom, ale v tejto nicote to bol dost problem. Najskor to bolo len take zamrkanie. Ahoj, tu som. Co som? Spozornel som a uputalo ma to. Svetlo v tuneli? cakal som daco originalnejsie. Svetlo zmizlo. Zdalo sa mi ze v dialke pocujem velmi povedome za-"hehe"-htanie. Kto by to tu mohol byt... Som tu sam. A teraz uplne bez svetla. Ale stale na seba vidim. Zvlastne. Je to velmi oslobodzujuca tma. Aj ked v svojej podstate je dokonalym vezenim, kedze nikde nezacina a nikde nekonci. Teoreticky by nikam nemala viest. Rozhodne to musi byt v mojej mysli, lebo nic take nemoze existovat. Zrazu sa s tmy vynorila postava. Trochu mi padla sanka. Tak to som necakal. Postava mi bola znama, ale nevidel som jej do tvare. Ale citil som k nej nejaku naklonnost, nejaku istotu znamosti. Hmm... rozmyslal som kto by to mohol byt. Postava nic nevravela, len kracala ticho ku mne. S tou tvarou som mal stale problemy a tak som to radsej vzdal. Ono to koniec koncov nebolo az take dolezite, ze ano. Vystrela ruku a nieco mi podavala. Balicek. Maly, kockaty, previazany stuhou. Pokynul som hlavou a zlahka ho hodila na zem. Potom bez slova odkracala. Vystruhal som grimasu, ale zostal som sediet. NEchcelo sa mi nahanat ju. Asi by to ani neslo. Som predsa v tuneli a ona odisla rovno tadial, kde som predpokladal stenu. Aha, ten balicek... Nechcelo sa mi ho otvarat. Vedel som, co by v nom bolo. Takych "balickov" som si uz pocas zivota uzil az az.
 Rozmyslal som, ako vysoko moze byt strop nadomnou. Zaklonil som sa ale v tom prisli dalsie kroky. Scena sa opakovala. Mal som uz dva balicky. hm hm. Znova som osobu poznal, ale nespoznal som ju. znova len bez slova prisla a odisla. Pri dalsich osobach som sa uz len kyslo usmieval. Kuopka predomnou utesene rastla. JA som sa nehybal, nechal som nech sa to vyvija, aj tak to nikam nepovedie. Mozno ich to prestane bavit. Balicky... kto je na ne zvedavy. Furt same balicky. Obsahuju smutne slova. Slova vesele, skryvajuce smutok. Zazitky. Nevyslovene slova. Nic bez coho by som nedokazal nic. Ziadne dary. Bezna hlusina dni. To mi tu fakt nechyba. Tu nie. Koupka zacala byt postupne priblizne rovnako velka ako ja. (cize dost). Len som si povzdychol. Toto je to co mi ludia chcu. Toto je to co ludia chcu. Pekne balicky, ale kde je ta ich pointa. Keby to nemalo ten pekny obal asi by nad tym kazdy len mavol rukou. Asi takto. Postavil som sa a teatralne mavol rukou nad hromadou balickov. Mali celkom vesele farby. aj ked lezali v uplnej tme. Ako ja. Ja som nemal vesele farby, ale lezal som v uplnej tme... Aj ked to bolo odzaciatku absudne, zacal som sa rozhliadat v tej tme. Ale vyzeralo to tak premyslene. Ze je to normalna situacia a ja to mam plne pod kontrolou a len si potrebujem spravit rozhlad. Nalavo tma... aha... okej.. napravo. tma. Skoro ako ta nalavo - len vpravo. Vykrocil som rovno, aj ked je to dost hlupe oznacenie. Kracal som. Spomenul som si na to svetlo co tu bolo nazaciatku. Ktorym smerom to bolo? Uz neviem... Hm, mozno by teraz nebolo zas az tak odveci. Aha...tam nieco je... Boze, dalsi clovek a hromadka balickov. Mensia ako ta moja, ani toho cloveka som nepoznal, ale vyzeral ze je na tom podobne. Nuz. Ked som ho minal videl ze nic nenesiem a usmial sa. Hehe, kuul... moj clovek. Kracal som dalej. Je celkom zaujimave kracat priestrom ktory tvori len tma. Krizom som sa minul s dalsou osobou. Tiez niekam kracala... ale niesla balicek. Zagulal som ocami a snazil som sa to nevsimat. Bohuzial som takych ludi stretaval dost. No.. dost. Dost na miesto kde je uplna tma, na miesto ktore neexistuje a tak. Vsak viete...
 Zaujimave bolo, ze ma to vobec neunavovalo, aj ked som uz isiel (asi) dost dlho. Zastavil som sa a znovu som sa rozhliadol. Toto nikam nevedie. Hm. Zeby som to zle odhadol? A preco som vlastne odisiel? Nechcelo sa mi tam sediet. Povzdychol som si nad nezmyselnostou toho celeho. A potrebuje toto tu vobec nejaky zmysel? Preco som si vlastne sem, do mojho vyhradneho uzemia pustil tych ludi s tymi balickami. Do paze zo vsetkym. Do paze s nimi. Do paze so mnou. Cierna je cierna, prazdna, ale myslienok a spomienok sa clovek nezbavi. Otocil som sa smerom ktorym som prisiel, vyzeralo to uplne tak isto. Podomnou... nic... nadomnou nic. Klakol som si k zemi, ale naozaj to bola len prazdna cierna. ziadna podlaha. Zvlastne...
 Zacul som kroky a tak som sa vydal dalej. O stretnutia som moc nestal. Zaujimave bolo, ze sa mi nechcelo vratit naspet. Akoze uplne naspet. Do "realu", aj ked toto bolo asi realnejsie ako cokolvek v mojom zivote. Bol som predsa sam v sebe a blizsie bezprostrednym zazitkom ako sa "vonku" kedy dalo. Snazil som sa tvarit nenapadne. Aj ked tu je clovek ako pest na oku. Hlavou mi preblysla myslienka. Pichlo ma v srdci. Vyhrkla mi slza, ale hned som si kychol, aby som sam seba presvedcil ze to bol prach... Utrel som ju a odfrkol prec. Ako si tak pomaly letela, zablysol sa v nej pruzok svetla. Na moment. Udrelo ma to ako nastup symfonickeho orchestra. Na moment. Tak moment.... Zablikalo na mna to svetlo. Bol to len maly bod. S nesmelymi lucmi naokolo. Vykrocil som tym smerom, kedze to vyzeralo tak nadejne. Spomenul som si na vsetky tie pribehy s tunelom a svetlom. Zacal som sipit zradu. Zeby aj toto niekam viedlo? Zeby to malo nejaky vychod... a cim som ho objavil? Cim ma objavil? Kam to vedie. Zrychlil som krok. Bol som zvedavy a tma posobila okolo toho svetla depresivne a hrozivo. Je to zvlastne ako sa veci menia v kontexte okolia. Aj ked sa nam zdaju take jasne (aj ked podstatou tmave...) Po chvilke som spomalil lebo som videl ze svetlo sa nemeni, nepriblizuje. Bolo proste castou tej tmy. A rovnako nemalo svoje miesto, proste tam dakde bolo. Odbocil som s tej cesty. Tme sa vratil ten prijemny, utulny nadych. Potesil som sa, neodmietla ma. Uz dlho som nikoho nestretol. Hmm... Ako dlho uz idem? A co vlastne...? Eh, to je jedno. Lava...prava...lava...prava... Ta ciernava bola celkom kamaratka s mojimi myslienkami. Akokeby som bol v svojej hlave. Citil som sa, ze moje myslienky rastu cez moju hlavu a pritom ju nikdy neopustaju. A vobec neboli take tazive. Take zlozite. Nie, o tom ani nejdem rozmyslat, riskoval by som, ze by sa vratili tie zle a tazko stravitelne. Bol som presvedceny ze som v svojej hlave... ale kto potom boli ti ludia? Preludy mojej mysle? Vy? Ja? Raz tomu pridem na stopu.
 Konecne som sa zase k niecomu blizil po chvili prazdnoty. Bola to taka nizka linia. Rastla ako som sa blizil. Kuopka. MOJA koupka. "shit" zasmial som sa. Bola zaprasena a sedeli na nej male pavucinky. Odkedy som odisiel nepribudol ani jeden balicek. Ani jeden neubudol. Poskrabal som sa na hlave. Prekvapilo ma ze som mal dlhe vlasy. A zarastenu tvar. Hmm.. zrejme som bol prec viac ako sa mi zdalo. Ale s istotou je to moja kuopka. Hm...  Vsetko je v kruhu. Je to pravda. Lahol som si teda k svojej kuopke, nejak mi davala pocit, ze toto konkrente miesto je skutocne moje. Aj ked cele je to tu vlastne moje. Balicky sa mi nechcelo rozbalovat o nic viac ako ked som odchadzal. Nic take by mi nepovedali. Nedaruvaju ich, zbavuju sa ich. A len by som ich chcel potom vraca... zarazil som sa. Fuuu... Moja tma... dobra tma. Privrel som oci, ako keby som sa opaloval. Usmial som sa. Blizili sa kroky.