Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seKlaun
17. 07. 2001
0
0
1156
Autor
Roger
sorry ze to nema diakritiku...
Bol to taky celkom obycajny den. Jedinecny a predsa podobny tym ostatnym. Mozno svietilo slnko, mozno nie. Mozno bola obloha modra, mozno bolo zamracene. To zas nie je take dolezite. Pomaly som si vykracoval parkom. Pocuval som ako sumia listy, ako spievaju vtaciky. Bol som rad, ze som nechal sedy plast problemov za sebou a mohol som nemysliet na to vsetko. Na tvari mi prebehol lahky usmev, ale rychlo zmizol, aj ked som vedel ze ma nikto nepozoruje. U kazdeho z nas su taketo momenty. Niekedy si len zabudneme spomenut ako si ich vytvorit a ako si ich uzit. No, ale kedze svet nie je dokonaly, nie je ani tento pribeh. (inac by uz skoncil a neviem ci by to niekoho zaujimalo). Isiel som teda stale dalej, cesticky parku ma viedli sem a tam, doprava, dolava, k fontanke a zase niekam inde. Po ceste som minal ludi, pariky, vsetci vo svojich bublinkach odtrhnutych od tohto sveta, prezivajuc to, co je pre nich ich podstatou. Po dlhej dobe to boli tvare ktore hovorili otvorenostou. Nemracili sa, neponahlali sa, nezakryvali. Bolo vidiet ich radost, bolo vidiet ich starosti, ich smutok. No predsa ma nieco uputalo svojou neobvyklostou. Najprv mi ubehol kutik ust a poskocilo obocie, ked som uvidel na jednej z laviciek sediet cloveka. Mal podivne cervene vlasy, zelene sako a velke topanky. Vedla neho na lavicke mal polozeny nejaky podivny klobuk. Vyzeral naozaj divne, aj ked zijeme v dobe, ktora akceptuje skoro vsetko. Ten clovek mal tvar v dlaniach. Vyzeral ze rozmysla, dychal hlboko a pomaly mu odpadaval popol z cigarety ktoru drzal koncami prstov. Lahko sa triasol. Mal vyblednutu tvar... a vtedy mi to doslo. Uz som zabudol kedy som videl naposledy nieco podobne. Bol to klaun. Teda, nie ze by bol klaun. To bol on - Klaun. Mozno mi to nedoslo preto, ze by som skor cakal veselu postavu ktora ma okolo seba hlucik ludi a rozdava balony malym detom. Takto mi skor pripadal ako avantgardny "klaun" ktory na seba chce upozornit. Nedalo mi to, moja zvedavost bola vacsia.
"...bry den." zacal som. V tedy som sa zarazil, lebo som si uvedomil, ze vlastne neviem co od neho chcem. Pomaly zdvihol hlavu a pozrel sa na mna. Zamrazilo ma. Mal cervene oci, mihalnice znicene make-upom a jeho pohlad mal nieco so zbiteho psa a umierajuceho vojaka. Chvilku mlcal.
"bry bry" povedal s povzdychom a potiahol si s cigarety. Zakaslal. Znova som sa zamyslel ze co vlastne mam povedat. "?" povedalo jeho obocie.
"Vyzeras dost zle priatelu, si v pohode?" vypadlo zo mna. Ani neviem preco som to povedal. Preco som mu tykal. Asi ze vsetci klauni su kamarati, nie?
"No... ty tiez vyzeras po zarucnej dobe." lahko sa usmial. Nepokracoval, znova potiahol z cigarety.
"heh, asi tak. Ale u teba je to ine. Co sa stalo? Nemal by si niekde vystupovat? Si predsa klaun..."
"Nie, nic normalne nemali v mojej velkosti... som som. Ale mas pravdu. Nic nie je tak v pohode. Ale co ti budem hovorit - "
"mam cas," a sadol som si. "Zaujal si ma. toto sa nevidi kazdy den."
"Asi hej... " lahko sa pousmial. Vyzeral naozaj divno... mal by sa asi umyt alebo co. Ta beloba mu na vyzore neprospieva.
"Vies... " zacal, "to ze som klaun je sice pravda. Ale byt klaunom neznamena stelesnovat srandu. Nie je to take jednoduche. Ludia v tebe vidia figurinu a tento stupidny vyzor ich v tom ma utvrdit. Som unaveny, som zniceny. Vsetko ma boli. Je to na houby. A najhorsie je, ze ti nikto neveri. Teda, nikto ta neberie vazne. Videl si uz klauna plakat?"
"hm... no...". Spomenul som si ako som v mladych rokoch v cirkuse sledoval ako klaun rumazgajuco behal po manezi, lebo ho kolega ovalil velkym cervenym gumenym kladivom. Ale to asi nemyslel...
"Viem na co myslis. A o tom hovorim. Ked klaun place, beru vsetci jeho slzy ako predstavenie, zvelicenie, srandu. Cakaju ze sa to zvrtne na smiech, na zabavu, ze je to sucast vtipu. Ked to pride, tlieskaju ti. Ale ked by to tak nebolo, prestanes existovat. Nie si clovek. Si klaun. Places. Klaun neplace naozaj. Teda nie si ani klaun. Nie si nic. Stanes sa neviditelnym." sklopil pohlad a dokoncil cigaretu.
"Obrazne... ano. Da sa to tak chapat... ludia to beru ako istu formu - "
"blablabla" prerusil ma. "Ja to myslim vazne. Proste prestanes existovat. Nehovorim o tych blbcoch co behaju v cirkuse. To su idioti. Hovorim o skutocnych klaunoch."
Mierne ma zamrazilo, spomenul som si na film "It" a ze nie je klaun ako klaun.
"Ale ja ta vidim" povedal som trosku udivene.
"Hmm.. tiez ma to prekvapilo. Niekde nastala asi chyba. Myslel som ze je uz koniec. Dufal som, ale vidim ze este si budem musiet co to odsrat tuna."
Nechapal som a prebleslo mi hlavou ze ani nemam chapat.
"A co sa teda stalo?" skusil som.
"To je jedno. Prestal som byt. Vies, ked som sa postavil medzi tych ludi po milionty krat, vsetko to uz islo ako v kolajniciach. Ako na drotikoch. Mas cas rozmyslat popri tom. Napadlo ma, ze preco to vlastne robim. Od coho som tu. Aky je v tom zmysel. Stal som sa niekym inym ako som bol na zaciatku. Jedna cast zo mna tuna predvadza opicky, krivi tvar a predvadza stupidne vtipy. Ta druha ma uz toho dost. Zacal som hladat odpovede. Chcel som pravdu. Odkial som prisiel a kam idem. Vies, nepametam si na svoj zivot. Vzdy som stal niekde medzi ludmi a bol klaunom. Ich klaunom. Viac toho nemam v hlave. Nic ine neviem. A teraz... Myslim ze som tu pravdu nasiel. Myslim. Az moc. Som tu pre ludi. Vzdy som bol. Nikto tu nebol pre mna. Ich usmevy boli vykupenim z mojho sveta. Ale moj svet rastol. Rastie s kazdym okamzikom ktorym rastu moje myslienky. Uz to nestaci. Uz to nie je mojou podstatou. Nadobudol som vedomie. Nie som len hrackou. To nie. Citim."
(no pekne, pomyslel som si. To sa pobera zaujimavym smerom. Nechal som trosku ticho posobit, pokracoval sam, zdalo sa mi ze ma prestal aj tak vnimat)
"Pocity su taka zaujimava vec. Nikdy som netusil, ze idu tak hlboko, tak daleko. Vzdy som vnimal len smiech. Naucil som sa to brat tak ako prichadzal. A naucil som sa ho vyvolavat u ludi. Oni sa naucili ma vidiet cez ten smiech. Brali to ako samozrejmost. Ja som stal na zaciatku, vedel som co spravit aby sa smiali. A oni to brali tak ze to proste inac byt nemoze. Smeju sa, lebo som smiesny. Ale ja som nieco ine. Smiesny som len preto, ze som pokladal ich smiech za dolezity. Za zmysel. Teraz je tam toho viac. Cele to nejak stratilo zmysel. Neviem ako mam ist dalej. Tolko sa toho stalo. Berie mi to dych, ked sa pozeram na tu nekonecnost toho co sa mi otvorilo. A na tu prazdnotu. Vsetko sa rucalo ako domcek s kariet. Tiez to poznas, vidim to na tebe. A co dalej? Nikto mi neveril ked som zrazu zvaznel. Hovoril som o tych veciach. Ale im sa proste "nepacil taky humor". No co su to za blazni? Ze humor. Zatriaslo to so mnou. Spalil som za sebou tak dobre vsetky mosty? Kam ma teraz ist?" Vyhrkli mu slzy.
"Dostal si sa dalej ako tusis. Na tejto ceste sa clovek pohybuje viac ako jednym smerom. Neda sa v tom vyznat, na to zabudni" vyplul som nanho filozoficku formulku.
Zamyslel sa a pokracoval: "No... ale co z toho mam? Vyplakane oci. Ludia ma nevidia. Prestal som byt. Boli ma toto nebytie. Co mam robit? Nemozem sa vratit, lebo uz nie som to co som bol. Klaun vo mne vyrastol. Myslel som, ze to je moj koniec a nejak prestanem byt uplne. Prestanem mysliet na to, ze som. Lebo nebudem."
"Myslis smrt..." pomohol som mu.
"Asi hej. Neviem... nemam svoj zaciatok, smrt mi nic nevravi teda. Ale asi to vystihuje tu podstatu. Vies, klauni su klaunami len dovtedy, kym su naozaj klaunovski. Smiesni, bez starosti, akysi neskutocni. To vsetko ja uz nie som. Fasada padla. Neviem ci tu toto zakulisie ma byt. Neviem co som."
"No prave to je to. Teraz si. A musis vediet ze si. Musis vediet. Potom sa mozes pozerat dalej." skusil som pritvrdit.
Zamyslel sa. "Ale... " Znova sa zamyslel. Pohlad sa mu menil. Bol zvlastny. Vyzeral ako keby tomu naozaj rozumel. Predlozil som mu utopisticku myslienku. Vyzeral ze je ineho nazoru.
Zrazu sa usmial.
"Tak vies co? Ono to v podstate tak asi bude. Teraz, ja ti neviem, ale to ze som unikol tomu svetu je vlastne tou podstatou samou. Teda ak vies co myslim."
Nerozumel som ani slovo. Ale ani som sa k nemu nedostal.
"Stale som to ja. A vzdy som bol. Je to neuveritelne. Preco sa to cele tak zamotalo zbytocne. Preco to trvalo tak dlho..."
Zvaznel.
"A preco uz to bude len tak kratko...", pozrel sa na mna a vyskocilo mu obocie. V jeho pohlade bolo nieco ako vzrusenie, zmetok... dokonca strach. Ten zrazu preberal hlavnu rolu.
"No, ale vidim, ze to tak asi bude. Vies... nevies!"
Zazmurkal som, aby som sa presvedcil, ze je to naozaj tak. Zmizol. Poobzeral som sa, ale nikde ho nebolo. Pripadalo mi to naozaj divne, taketo veci by sa nemali stavat. Naozaj tam nebol. Ale ked som sa potom k tomuto zazitku vracal, spomenul som si, ze posledny okamzik predtym ako zmizol, ked uz bol skoro priesvitny, prebehol mu tvarou usmev. Asi svojim sposobom naozaj umrel, ale takto som o tom nikdy neuvazoval, lebo som presvedceny ze ani on nie. Som s toho riadne zmeteny, ale aj spokojny. Zostal som tam este sediet dlho po tom ako Klaun zmizol. V svojich myslienkach. V svojom snazeni o nebytie. Bohuzial/nastastie som este stale tu.