Hmla - prológ

Toto je skutočný prológ ku vznikajucej poviedke väčšieho rozsahu. Zatiaľ existujú ďalšie tri kapitoly (a ďalšie budú nasledovať), ktoré sa po zrevidevaní tiež objavia postupne na tomto servere. Teda aspoň dúfam. Príjemné čítanie.

Hmla. Iba hmla a nič iné. Tá a myšlienka, čo tu do čerta robím, boli v tej chvíli jeho spoločníčkami. Nechceli dať ani za otca pokoj a hrýzli mu svedomie takmer do bezvedomia. To pradivo, ktoré ho obostieralo bolo také husté, že mať nôž, začne ho krájať.
Nemohol sa rozpomenúť kto je, kde je, prečo v tejto prekliatej hmle vôbec je, ako sa tam dostal, ani ako dlho tam je. Prúd jeho myšlienok sa valil v nezadržateľnom toku, keď ho náhle prerušil vrčivý zvuk a s tým spojený pocit, že sa premiestňuje z horizontálnej do vertikálnej polohy. Niečo sa s ním dialo. Nejakým spôsobom, ktorý vôbec nechápal, to bolo skutočne možné aj bez jeho vlastného pričinenia. Pokúsil sa predpažiť, ale jeho pokus bol zmarený niečím, čo opäť nechápal. Rukou na niečo narazil. Následne sa ozval tlmený, dutý zvuk. Hmla však bola nepreniknuteľná a nič pred sebou nevidel. Bolo mu jasné, že je v nejakom stiesnenom priestore. Rukami začal skúmať rozmery a povahu svojho „väzeni“. Začal odvrchu a postupoval smerom dolu. Zistil, že vredu je niečo hladké ale studené.
Otočil sa a skúmal druhú časť. Tá bola mäkká a teplá. Zrejme na nej ležal a to dlhšiu dobu. To si uvedomil takmer okamžite. Nebol však pripútaný. Premýšľal, čo to pre neho znamená. Došiel k záveru, že tento fakt bude najskôr optimistický. To ho trochu ukľudnilo. Stále však nemal odpoveď ani na jedinú z otázok, ktorými sa užieral.
Optimizmus začal  ustupovať a nahradzovalo ho niečo iné, niečo čo nemalo s rozumom nič spoločné. Znova začal rukami skúmať prednú časť tohto „väzenia“. Pritisol na ňu tvár, ale nič nevidel. „To plexisklo musí mať nejakú nepriehľadnú úpravu,“ napadlo ho. Svetlo totiž prichádzalo evidentne zvonku. Jeho myseľ však bola stále nepokojnejšia. „Len kľud,“ opakoval si v duchu, „musí predsa existovať nejaký spôsob ako sa dostať von.“  Toto vedomie ho síce tak trochu hladilo na duši, avšak stále sa mu v mysli niečo dralo na povrch a mal dojem, že spomienka to nebude.

Spôsob jeho vyslobodenia skutočne existoval, ale nemal ho v moci. Samozrejme, že taká vec sa nedá tušiť a tak sa pokúšal dostať von. Keď zistil, že nenájde žiadny, či už násilný alebo nenásilný spôsob, ako sa dostať von, začal mu na kožu vystupovať studený pot. Pravá ruka sa mu nekontrolovateľne roztriasla a v jeho mysli sa usídlil démon iracionálnej paniky. Žiaden zvuk, okrem zvukov ktoré robil on sám, k jeho ušiam nedoliehal. On mal však plnú hlavu rámusu pripomínajúci zmes dieslového buldozéru a kapely Cradle of Filth, ktorý sa mu snažil roztrhnúť hlavu zvnútra.
Naviac, už sa mu netriasla len pravá ruka, ale pomaly začínala aj ľavá noha. Tras sa postupne prenášal aj na ďalšie končatiny a na torzo, takže po chvíli  sa triasol celý. Panika ho ovládla do takej miery, že úplne zabudol na otázky, ktoré mu predtým vírili v hlave. Teraz už jeho myseľ okupovala jediná myšlienka a síce, že sa musí dostať von. Zúfalo búchal do plexiskla päsťami a kňučal pri tom ako zbité šteňa. Nič nepomáhalo.

Jediný prst však bol potrebný k tomu, aby ho dostal von. Tento „boží“ prst vykonal úkon potrebný k otvoreniu krytu a on, miesto aby ako človek vykročil, vyslovene vypadol. Mal by sa cítiť skôr trápne, ale jeho úľava v tej chvíli bola neopísateľná a tak jeho hlavu ovládol pocit blaženosti.
V tej chvíli bol motýľom poletujúcim na rozkvitnutej jarnej lúke, možno aj jeleňom pasúcim sa na tomto kúsku zeme, cítil sa ako najkrajší z kvetov v rajskej záhrade, stal sa oázou vytvárajúcou tieň a dávajúcou život v púšti, na krátky okamih bol živnou pôdou obilného poľa, vytryskol esenciou všetkého šťastia. Jeho šťastie bolo na chvíľku tak intenzívne, až sa rozplakal. Vzlykal ako malé dieťa, ktoré stratilo a znova našlo svoju mamičku.

Keď ho pozvoľna opúšťal jeho citový výlev, začal sa rozhliadať okolo seba. To čo predtým zvnútra zažil, teraz videl zvonka. Bola to akási bunka v tvare vajíčka. Jej predná časť však bola priehľadná. Celú ju obišiel a zistil, že vzadu je sploštená. Neviedli k nej žiadne káble, ani trubky.  Odvrátil svoju pozornosť od bunky a zameral ju na miestnosť samotnú. Nezbadal žiadne dvere. Premýšľal nad tým, že nejako sa do nej dostať musel. Ani na strope nevidel žiadny otvor. Do jeho mysle si opäť predierali cestu otázky kto vlastne je a čo tu robí.

Vo vedľajšej miestnosti, odvážne schovaní za nepriehľadným sklom, sa ukrývali tri páry očí a šesť desiatok prstov, z ktorých jeden bol aj ten náš „boží prst“. Ten patril doktorovi Blakeovi, lekárovi starajúcemu sa o hladký priebeh kryogenického spánku väzňov. Ďalšími ľuďmi s ním boli veliteľ väznice Henry Hawking a jeho zástupca Park Ronson.
Doktora Blakea čakala úloha, ktorú z duše nenávidel. Mal vstúpiť do miestnosti k prebudenému väzňovi a oznámiť mu jeho situáciu. Jeho nenávisť nepramenila z odporu k „prebudeným“, ale z čistej lenivosti. A táto situácia bola ešte o to horšia, že toto bol väzeň prebudený po najdlhšej dobe akú kedy kto „prespal“.
Bez pohnutia brvy sledoval väzňove počínanie. Ako všetci ostatní, aj tento bol zmätený a snažil sa prísť na to, kde je. Pred vchodovými dverami čakali dvaja dozorcovia. Nechcelo sa mu, ale vedel, že nemôže čakať príliš dlho.
Vyšiel rázne z pozorovacej miestnosti, postavil sa vedľa dvoch dozorcov, priamo pred sietnicový snímač a nechal prístroj vykonať svoju povinnosť.

Medzitým sa väzeň snažil nájsť nejaké dvere. Prehmatával celú miestnosť, tak ako predtým kryogenickú bunku. Pohľad mu padol na jeho ľavú ruku. Mal na nej úzky štítok. Takmer by si ho ani nebol všimol. Ruku priblížil viac k očiam, pretože na štítku bolo niečo napísané a on chcel vedieť, čo to je. Bolo to číslo. „Tri deväť osem šesť dva,“ prečítal nahlas. „Asi moje identifikačné číslo,“ zamyslel sa. „Som snáď väzeň?“ uvažoval. „Alebo je to nejaký vedecký projekt, na ktorý som pristúpil?“.  „Alebo oboje?!“ zakričalo jeho podvedomie.
Na nič viac však nemal čas, pretože pár metrov od neho sa otvorili dvere a doktor Blake vstúpil do kryogenickej miestnosti.
Vchádzal sám. Dozorcov nebolo treba. Zo skúsenosti vedel, že väzni prebudení z kryogenického spánku sú príliš dezorientovaný na to, aby boli agresívni. A navyše, pohľad na viac než jedného človeka tesne po „prebudení“ nerobilo „prebudeným“ príliš dobre.
Pozrel sa na väzňa, ktorý naňho vyjavene civel a pozdravil ho: „Dobrý deň, Sindo.“

---