Melancholický jesenný večer zabalený do darčekového balenia

Mám kolená chladné

na dotyk

žily sfialoveli od rozkoše

ochvíľu všetko chytí farbu

aj vetvy práskajúce vetrom

a ja zase očerveniem

v priliehavej maske eskimáka

To nič, to len jeseň dupoce

po nesplnených letných snoch

skrytých v stovkách padnutých hviezd

Zlato stratil si lesk

a ja strácam

aj zbytky matných spomienok

aj keď tvoju vôňu

z perín nedostanem

ani po dvadsiatich opratiach

Stíhačky krájajú oblohu

a ja nestíham

rozmýšľať nad novým vzťahom

                          nad tým aké by to asi bolo

                  a aké to vlastne už je

a nestíham prijímať toľko lásky

od človeka s tak krásnou dušou

a prichádzam na to

                                                         že na nič neprichádzam                             /už strašne dlho/

To nič, to len jeseň

daruje mi na narodeniny

štipku melanchólie

ako každý rok