Pondelňajšie ráno

Spoznala som viac
omnoho omnoho viac

viac než len prosté plynutie dní
stuhnuté sedenie tela v kúte všednosti

pocítila som emigráciu názorov
neskutočné naplnenie všetkých nadpozemských snov
pocítila som vesmírne panické šteklenie v žalúdku

a teraz je ťažké sa vrátiť

precítila som spánok pod výtvorom hvezdára
spánok nežný ako krištáľovo priezračná podoba luny
spoznala som viac...
jasnú tvár raja

pocítila som revolúciu končekov prstov nachádzajúcich rytmus
zažila som kozmickú samostatnosť počas vlastných dní na cestách

a teraz sa pýtam
je vôbec reálne vrátiť sa
do týchto zatuchnutých pondelňajších rán
ktoré mi na rukách vytvárajú vínovo červené kruhy zaschnutých rán
do týchto monotónych pondenajších rán
do pondelňajších rán naplnených smogom
kde všetko zdá sa byť
prispôsobené rýchlemu dvadsaťštyri hodinovému striedaniu
bezbožných pocitov bez citov
bezcitných pocitov

kde všetko zdá sa byť
presne naprogramované
vopred nalinajkované
a človeku aby nezostalo nič iné než sa
sakramentsky hovadsky
jednoducho a prosto

 začleniť?

Na svojich cestách
opustená v nesmiernom mori najreálnejšej samoty
cítila som sa v objatí sveta
ako súčasť všetkých jednoduchých čistých dní

a svet pre mňa vysádzal na poliach obrázky dnešných spomienok

v tento deň pohltená davom bez ducha som
čisto len telom
až teraz sa cítim naozaj zničená samotou
zaprášená zlobou
uprostred deštruktívneho zástupu

vyhladená krajina najúprimnejších duší
vo mne zanechala hlboké stopy
Objavujúc ešte nevyhynuté stopy človečiny
sa zo mňa stával postupne o čosi čistejší jedinec
Dnes ma zrazila sila inverzie
no už sa nevidím ponížená na zemi

Ešte vo mne drieme ten dravec
čo mi túžobne vracia milosrdné rany
spievajúc balady o návratoch do krajiny kde úsmevom sa platí
Ešte vo mne drieme a ja si ho chovám
vo vnútri podkožných rán
Také to malé súkromné antidepresivum
ktoré mi zabezpečuje imunitu voči sabotáži doby