Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seJean Giono-Muž,ktorý sadil stromy
Autor
ramia
Malá kniha s obrovským obsahom a posolstvom,že v jednoduchých veciach je všetko podstatné na čom naozaj záleží.Jean Giono ju napísal v roku
Keď som tú knižku chytila do rúk v kníhkupectve,len som ju prelistovala a zaujala ma svojou grafikou.Možno až príliš málo textu na formát knihy v ktorej je novela.
Prvý dojem navodil,že ide o poeziu,ale nebolo to tak.
Prolog:
„Ak chceme poznať skutočné kvality charakteru ľudského jedinca, musíme mať možnosť sledovať jeho konanie počas plynutia mnohých rokov. Ak jeho počínanie je zbavené akéhokoľvek sebectva, ak myšlienka, ktorá ho poháňa je nesporne šľachetnou, ak je úplne isté, že postráda akúkoľvek vidinu prospechu a ak popritom zanechá zreteľnú stopu, tak sme nesporne mali tú česť stretnúť výnimočného človeka.“
Kto by dnes nechcel stretnúť výnimočného človeka?V okamihu prečítania prológu,mi hlavou prebehol Zbora s básňou o podopieraní.(snáď mi to odpustí,že som použila jeho riadky v prológu,stáva sa mi dosť často,že vo veciach okolo seba vidím a hľadám poéziu,ktorá vo mne niečo zanechá).
Príbeh ma s rozprávačom unášal do pustatín,holej a jednoduchej krajiny Provensálska,kde rástli iba divé levandule a život tam už dávno umrel a aj jediný prameň s vodou vyschol,tam v tej krajine dul ostrý neznesiteľný vietor,ktorého burácanie zavýjalo ako dravec,ktorému vytrhli z papule kosť.
V tejto nehostinnosti žil pastier.Obyčajný pastier,samotár.Nerozprával,ale aj tak vyžaroval neskutočnú doveru a istotu.Býval v ozajstnom kamennom hrade,ktorý si urobil vlastnými rukami na zrúcaninách,ktoré tu našie a domácnosť mal vždy vo vzornom poriadku a
vždy bol čerstvo oholený.Asi pre seba,psa a svoje ovce.
Už tri roky sadil stromy v tejto samote.Sadil a sadil a sadil.Veĺa z tých stromov sa neujalo.Nedostatok vlahy,vietor,hlodavce urobili svoje.A on len sadil a nestrácal nádej.Nádej nájsť svoje štastie,ktoré všetci tak hľadáme.Díval sa do budúcnosti a veril,že za tridsať rokov vysadí desaťkrát viac stromov ako doteraz.Veril a to bolo doležité..Bol presvedčený,že kraj umiera len z nedostatku stromov.
Tento obyčajný neskutočný človek prežil svoju ženu,syna, dve vojny,počas ktorých svojou vierou,nádejou,presvedčením vrátil život tam,kde nebol.
Tak obyčajným jednoduchým spôsobom dokázal všetko zmeniť.Dokonca aj vzduch a vietor,ktorý sa po rokoch zmenil na príjemný vánok s lesnou vôňou.
Zomrel vraj pokojne v roku 1947 v nemocnici Bannon.
Chcelo sa mi plakať,keď som tu knihu zatvárala.Nebola to nekonečná diaľnica,ani labyrint,pri ktorom musí človek premýšľat a čítať
ju na viac krát..preletela som jej stránkami a prečítala ju pri káve v kaviarni cestou z kníhkupectva s jasným posolstvom..ľudské schopnosti sú nevyčerpateľné v spojení s vierou a láskou.Táto kniha vás donúti milovať prírodu a možno si viac vážiť to,v akej krajine žijeme
aj napriek sklamaniu,že postava Elzeárda bola vymyslená.