Prolusio

Ležal som. Hľadel na oblohu posiatu hviezdami, akoby to bolo poslednýkrát. Cesta chladila môj chrbát, no mne sa to zdalo príjemnejšie než kedykoľvek predtým. Teraz bolo všetko trochu iné – pestrejšie. Počul som hlasy prichádzajúce spoza rohu, no nik ich nevenoval mne. Bol som v tom sám. Musel som sa s tým zmieriť. Hlavou mi preletelo snáď milión spomienok, čo skrížili mi život. Šťastím prekvital môj úsmev, už mi nič nechýbalo. Jas hviezd mi prenikal do duše a ja som si uvedomoval, že ma čaká zmena. V tom som pocítil, ako ma zalial pot. Ochladil ma ešte väčšmi a na koži mi naskočila husia koža. Prišla únava. Viečka mi oťaželi, akoby mali milión ton. No nie, ja som nechcel zažmúriť oko. Plnými dúškami som si uvedomoval skutočnosť obletujúcu moje bezvládne telo. Sen je len klam a nechcel som, aby ma ovládol. Všetko bolo nádherné. Vysilená ruka sa snažila načiahnuť a dotknúť sa tej krásy nado mnou. Nešlo to. Vtom preletela kométa a ja som si zaželal. Košeľa mi náhle presiakla čiernou krvou tečúcou z rany. Odchádzala s úctou. Pomaly sa so mnou lúčila. Ja som naposledy vdýchol čerstvý vánok, ktorý si prišiel po moju dušu. A posledným výdychom som mu ju venoval. Čas sa zastavil.

Ležal som. Už nikdy som nezazrel krásu nočnej oblohy. Viečka pod ťarchou únavy zavreli knihu môjho života. „Želanie sa vyplnilo.“