Bol to tretí deň cesty.

„Veď ja za to nemôžem, to dobre vieš. Kto mal vedieť, že tie skurvené mestá sa volajú rovnako?"

„Väčšinou to vie osoba s mapou."

Osoba 3: Stávam vždy o pol piatej. Donesú mi čaj a ja polejem jahody v okne. Možno sa dívam na východ Slnka. Ulice sú ešte prázdne a preto nič nekričím.

„Jasné!"

„Odbočiť sme mali pred troma hodinami. Ak by sme sa spýtali na tej pumpe, nefajčili by sme teraz poslednú cigaretu. Srať na to, že vyzeral ako úchyl z nejakého stupídneho hororu! Veď tam žije, musí vedieť kde čo je."

„Radšej mi daj šloka."

Osoba 3: Počúvajú stále to isté. Správy o piatej. Včera opäť boli voľby. Šesťdesiatpäť, dvadsaťtri, tridsaťšesť, deväť, osem a deväť. Tabletky zapijem močom. Neutralizujem. Myslím, že to bol tretí deň cesty.

„A vieš čo? Toto je úplne v poriadku. Myslím, že máme šťastie. Vidíš tie mračná? Presne tam sme mali byť. Nie je to až také zlé."

„Popiči... Môžem sa z toho urobiť."

„Fajn, aj tak som sa chcel na teba pozerať. "

„Kokot!"

Osoba4: Mihotám sa niekde na rozhraní stebla trávy a pouličnej lampy. Nie, nebudem si prosiť. Včera dvoje. Hej? No dobre, to nebolo zrejmé. Unikajú popod ďasná a v žalúdku je mozog a triesky. Nevidím prečo je tma. Tma je svetlo obalené bielou farbou. Stromy bývali zelené. Rovnako ako vzduch.

„Tak sa neser. Vieš že som to tak nemyslel."

„ Daj pokoj, hnusíš sa mi."

„ Veď dobre, kašli na to! Idem sa vymočiť."

Osoba3: Nemám predstavu prečo. Chcem sa sústrediť, no neide to. Hľadám dôvod udalostí no nie sú. V myšlienkach úľava, v tele už nie som. Nie som.

---