Cesta obyčajných vtákov

     Ondro mal rád tento dom. Postavili ho jeho rodičia, aby sa doňho neskôr mohli nasťahovať. Vrazili doňho dosť veľa peňazí. Mal veľké točité schody, krb, krytý bazén so zimnou záhradou a veľkú terasu. Ondro sem chodieval rád. Mal tu väčší pocit slobody, pohodlia a života na vysokej nohe. No bývať s rodičmi tu veľmi nechcel. Bol samostatný, mal svoj jednoizbový byt s priateľkou a keby mal byť v tomto dome, aj keď je dosť veľký, s celou rodinou, asi by skončil na psychiatrii. Aspoň takto nejako to hovorieval. Veľmi ochotne chodieval tento dom skontrolovať, porobiť, čo bolo treba a popritom si oddýchnuť a užiť si tej slobody. V tento deň si prišiel naozaj iba oddýchnuť. Sadol si na stoličku do zimnej záhrady, zatvoril oči a počúval okolité ticho a svoj dych. Do toho občas začul spev vtákov. Spev upokojujúci, príjemný a sluchu lahodiaci.

O deň neskôr

     Ondrovi volal otec, či by nemohol ísť do domu a priviezť mu jednu veľkú sklenenú tabuľu, ktorú mal otec uloženú v garáži domu. Ondro ochotne súhlasil, keďže sem chodieval rád a otcovi sa väčšinou neodvážil odporovať. Keď sklo naložil do auta, išiel si zapáliť cigaretu na terasu, ležiacu pred zimnou záhradou. Oprel sa lakťami o zábradlie a sledoval okolie. Proti nemu sa hrnuli tmavé mraky, kĺzajúc sa po oblohe. Keď dofajčil, odhodil cigaretu čo najďalej a tentoraz sa o zábradlie oprel chrbtom. Keď sklonil hlavu smerom k vydláždenej podlahe terasy, jeho zrak zaregistroval niečo ležiace na zemi. Nejaké klbko, chuchvalec niečoho. Podišiel bližšie a okamžite to niečo identifikoval. Bol to mŕtvy vták. V operencoch sa veľmi nevyznal, takže netušil, čo za vtáka to je. Jeho definícia bola obyčajný vták.

Tento obyčajný vták bol evidentne mŕtvy. Ondra sa zmocnil pocit odporu. Rozmýšľal, koľko tam už ten vták mohol ležať, aké choroby mohol spôsobovať jeho rozklad a hlavne, čo s ním má urobiť. Rozhodol sa, že zavolá otcovi, veď to bol jeho dom a otec mal väčšinou na všetko odpoveď.

„Tati?“ začal, keď sa otec ozval do telefónu, „na terase máme mŕtveho vtáka.“

„Mhm,“ odpovedal otec.

„No...chápeš. Leží tu na terase mŕtvy vták,“ pokúšal sa nepriamo zistiť riešenie situácie.

„Mhm, no.“

„Tati, čo s ním?“ zistil, že sa asi musí spýtať priamo.

„No ja neviem, no tak zober lopatu a a prehoď ho k susedovi,“ konečne povedal niečo konkrétne.

„No...to ja robiť nebudem,“ ohradil sa znechutene Ondro.

„Tak ho tam nechaj, ja sa tam zastavím zajtra, alebo pozajtra a spravím s ním niečo.“

Ondro sa konečne upokojil a za sebou nechal mŕtveho vtáka a nechuť z pohľadu na neho.

O týždeň neskôr

     Ondro priviezol na dom drevené dosky, ktoré chcel otec na niečo použiť. Išiel sa prejsť okolo domu. Vonku bolo vlhko po daždi a celkom chladno. Sledoval, ako mu mokrá tráva vlhčí pri chôdzi topánky. Keď už bol skoro pri terase, na tráve zbadal nejaké mokré klbko. Bolo to... Bol to mŕtvy vták. Ondro hneď vytočil mobil svojho otca.

„Tati?“ začal trochu rozrušeným hlasom, „som na dome a zase je tu mŕtvy vták.“

„Mhm,“ opäť znela odpoveď.

„Tati?“

„Hm, no vieš...ten sused...ako som mu minule hodil toho mŕtveho vtáka do záhrady...on mi ho teraz asi prehodil naspäť,“  povedal otec trochu ospravedlňujúco.

„A čo teraz?“

„Tak ho tam nechaj, ja s ním potom niečo urobím.“

O mesiac neskôr

     Ondro sedel s mamou v zimnej záhrade a pili spolu kávu. Rozprávali sa o tom, čo je nové, čo ešte všetko treba na dome porobiť a kedy asi by sa tam mohli nasťahovať. Ondro jej porozprával o vtákovi, ktorého našiel mŕtveho a ako ho otec hodil susedovi a ako im ho ten sused hodil naspäť.

„Nemyslím si, že by toho vtáka hodil sused naspäť,“  pochybovala mama.

„Prečo? A ako sa tam potom dostal?“

„Podľa mňa to bol ďalší vták.“

„Ako ďalší?“

„No proste iný,“  vysvetľovala mama, “ vieš, tadeto predtým migrovali vtáky, keď tu ešte nestál náš dom a teraz, keď letia tou istou cestou, chcú ísť priamo cez zimnú záhradu, lebo tam je sklo a oni si myslia, že preletia na druhú stranu. A tak narazia v tej rýchlosti do skla a väčšinou zomrú. Za posledný mesiac som ich už odpratala asi päť.“

Ondro nechápavo krútil hlavou. Premýšľal, ako je možné, že tie vtáky si myslia, že preletia cez sklo. Vtom začul silný tupý úder. Bol to úder o sklo. Obidvaja sa pozreli smerom, odkiaľ išiel ten zvuk.

„Vidíš?“ zahlásila veľavravne mama.

Na terase tesne pri skle ležal mŕtvy vták.

Po tomto všetkom sa celá rodina zhodla na tom, že aby zamedzili hromadnému úhynu vtákov na ich terase, dajú na sklo na zimnej záhrade žalúzie. Biele hrubé žalúzie z vonkajšej strany presklenej steny.

O rok neskôr

     Vonku bolo vlhko po daždi a celkom chladno. Po oblohe sa plazili tmavé mraky, vietor nežne olizoval listy stromov, ktoré sa pri tom chveli vzrušením. V smere vetra letel kŕdeľ vtákov. Na jeho čele leteli dva vtáky.

„Je fajn letieť takto v smere vetra,“ šteboce jeden vták druhému.

„Mhm,“ prikývol spoluletiaci na čele kŕdľa.

„Sa takto lepšie letí, nemusíš sa namáhať,“ začína opäť prvý.

„Mhm,“ znela odpoveď.

„Počuj,“ štebotal prvý ďalej, „neleteli sme minule náhodou tadiaľto?“

„Kde?“

„Popri tom dome.“

„Myslíš ten dom vľavo?“ ubezpečil sa druhý vták.

„Áno, presne ten.“

„Mhm, asi máš pravdu,“ prikývol druhý.

„Tak poďme.“

Dva vtáky na čele kŕdľa zrýchlili a zabočili mierne doľava.

Ondro sedel s mamou v zimnej záhrade, pili kávu. Rozprávali sa o tom, čo je nové, čo všetko sa im podarilo na dome urobiť a ako dobre sa tu býva. Vtom začuli dvojnásobný ostrý zvuk, ako niečo udrelo do skla. Obaja sa pozreli tým smerom. Na dvoch miestach zazreli stlačené žalúzie.