V pondelok

Odkrojí si krajec dobrého chleba. Pečú ho v neďalekej dedine. Na sto percent vie, že tam do neho nepridávajú žiadnu umelú gebuzinu. Pripomína mu chlieb z detstva. Dá sa zjesť aj nenatretý.
Zapíja ho obyčajnou vodou. Občas si ho ešte trochu posolí, aj keď by nemal.
Mama deťom kedysi vravievala, že keď budú zlé, zatvoria ich do väzenia a budú im dávať iba suchý chlieb a slanú vodu.
Možno preto si na to radšej dopredu zvykol.
Voda z vodovodu je v meste veľmi dobrá. Priteká z dvadsať kilometrov vzdialenej doliny.
Bude pol ôsmej.
Odchádza.
Cestu si predĺži bočnými uličkami. Nechce stretnúť kolegov, náhliacich sa stredom mesta do roboty.
Všade je veľa aút. Ráno tadiaľto nešiel už roky. Kedysi robieval na smeny a dopoludnia mával každý druhý týždeň voľno. Vtedy sa rád túlal ranným mestom.
Na križovatke pred obchodom stojí otvorený nákladiak. Vykladajú tovar. Hneď za ním je cesta. Opatrne nakukne za neho, keď sa zrazu odtiaľ vyrúti autobus. Trochu zatrúbil. Bola to tesnotka, ale Tomáš stihol zastať.
Ulica pokračuje stále rovno. Občas ju pretne kolmá ulička. Na jej konci na rohu križovatky stojí starý drevený stĺp a na ňom dva obrovské žltobiele amplióny. Pozostatky socializmu.
Drôty z nich už dávno odstrihli zberači šrotu. Trčia tam iba ani nie polmetrové kúsky. Ako keď sa roztrhnú struny na gitare.
Krátka tiahla zákruta a za plotom sa objavujú prvé budovy nemocnice.
Pred bránou nesedí Karol. Málo kedy tu nieje, ale v zime asi nespieva a nepotriasa papierovou škatuľou s drobnými mincami. Ešte je skoro. Možno príde, keď premrznutú ulicu zohreje februárové slnko.
Muž prechádza uličkou k poslednej budove. Tým istým smerom idú mladšie aj staršie sestričky, doktorky. Oproti krivká muž v erárnom župane do stánku s novinami.
Do budovy sa vchádza dlhým nájazdom pre vozíčkárov zboku. Operačná sála je na druhom poschodí.
V čakárni sedi na štyroch lavičkách osem starších ľudí. Muži aj ženy. Niektorí mladši stoja popri stenách. Schodišťom aj výťahom prichádzajú a odchádzajú pacienti, lekári.
Do dverí oproti vošlo asi desať medikov v bielych plášťoch.
Dúfa, že pri jeho zákroku nebudú.
Zažil ich pri operácii pred piatimi rokmi. Bolo to dosť nepríjemné. Ich prednášajúci hovoril po anglicky. Boli to študenti z Nórska ale aj z nejakých arabských štátov. Dve z dievčat mali na hlave moslimské šatky.
Lekár asi nevedel, že Tomáš rozumie po anglicky. Medikom dopodrobna opisoval smiešne znejúcou angličtinou jeho chorobu aj jej prognózu. Také detaily mu nepovedala ani jeho ošetrujúca lekárka.

Operačka je presne oproti ambulanciám. Lekári stále otvárajú dvere, zvonia, alebo si odomykajú vlastnými kľúčmi. Trvá to asi hodinu.
Stojí v kúte pri výťahu.
Občas niekoho zavolajú dnu. Jeho si nikto nevšíma.
Prichádza muž v rovnakom veku ako Tomáš. S každým z personálu sa zdraví. Čaká päť minút, keď ho jeden z lekárov familiárne volá do ordinácie.
Takých pacientov je tu viac.
Občas sa uvoľní miesto na lavičke. Všetci starší ľudia už sedia. Na voľné miesto si sadne aj Tomáš.
Zrazu z ordinácie výjde známy politik. Je oblečený v obyčajnom kabáte. Doteraz ho vždy videl iba v obleku. Keby ho viackrát nestretol, v jednoduchom oblečení by ho nespoznal. A ani nepočuť jeho výrazný hlas. Ako keby sa za seba v tejto situácii hanbil. Inokedy stred sveta, tu obyčajný pacient. Aj keď možno nie až taký obyčajný.
Spoza dverí vykukne sestrička. Tomáš jej podáva papier a kartičku poistenca a pýta sa, či je tu správne.
Kartu mu zoberie a odchádza ku dverám operačky so slovami:
"Spýtam sa, či ste v operačnom pláne na dnešný deň."
Po chvíli sa vráti:
"Chvíľu počkajte. Zavolajú vás."
Deväť hodín. Dnes tu stvrdne do večera.
No zrazu sa dvere otvoria a mladý potetovaný zdravoťák v zelenom oblečení ho volá dnu.
Ukáže na dvere kabínky a hovorí:
"Tu sa vyzlečte"
Na vešiaky na stene vešia oblečenie. Najskôr sa vyzlečie iba do pol pása.

Počuje hlas ošetrovateľa, tak sa spýta:
"Mám si vyzliecť všetko?"
Muž trochu nahnevane:
"Veď som vám hovoril, že všetko."
Stojí v kabínke nahý. Ošetrovateľ ho zakryje do bielej plachty. Vyjdu do veľkej vysvietenej miestnosti. V strede stojí operačný stôl.
"Tam si ľahnite."
Tri malé schodíky. Tomáš si ľahne na bielymi a zelenými plachtami pokrytý dlhý úzky stôl. Skoro ako oltár.

Bielu plachtu, do ktorej sa zabalil mu zatiaľ nechali. Veľké stropné svetlá zrazu niekto zhasol. Zostali svietiť iba malé bodové lampy.
Prišla sestrička oblečená od hlavy až po päty do sterilného oblečenia.

"Musíte chvíľu vydržať. Pán doktor má ešte robotu."
Tomáš počuje hlasy vo vedľajšej miestnosti. Okrem odborných pokynov je počuť aj neformálne rozhovory.
"Oni si myslia, že tu nemáme dosť roboty?" počuť vysoký ženský hlas.
Díva sa do stropu. Dobre, že nepríjemné svetlá zhasli.

Pozrie sa po miestnosti. Nad ním je komplikovaný prístroj, ktorého funkciu nedokáže odhaliť. Tiež stojan s veľkou sklenenou fľašou s priezračnou tekutinou.

Má strach z bolesti.
Po asi desiatich minútach na stole príde iná sestrička:
"Nie je vám zima?"
"Nie", odpovedá, aj keď začína cítiť chlad na chodidlách. Plachta nie je dosť veľká, aby sa s ňou zakryl celý.
Po ďalších minútach prichádza mladý doktor. Môže mať okolo tridsať. Vysvetlí mu celý postup vyšetrenia.
"Keby vás to veľmi bolelo, povedzte. Na chvíľu prestanem."

Znecitlivejúca masť začína pôsobiť. Necíti takmer žiadnu bolesť. Iba ho nutká na močenie. Ale to je súčasť vyšetrenia.
"Ako? Nebolí to moc?"
"Predstavoval som si to oveľa horšie," odpovedá.
Lekár sleduje pohyb kamery na monitore. Muž má hlavu príliš nízko, aby mohol niečo vidieť.

Nevie, ako dlho to všetko trvalo. Sestrička mu potom povie, že si môže sadnúť.
Zakryje ho plachtou.
"Nekrúti sa vám hlava?"
"Nie."
"Týmto sa utrite a môžete sa obliecť. Počkajte na chodbe, doktor vám napíše správu."

Bude desať.
Tomáš sedí na lavičke na chodbe. Stále tam čakajú niektorí ľudia, ktorí tam boli, keď  o ôsmej prišiel.
Lekár prinesie kartu a recept na lieky.
"Nemusíte sa báť. Všetko je v poriadku. Antibiotiká sú iba preventívne proti zápalu, ktorý by mohol vzniknúť po zákroku. Dva - tri dni budete ešte cítiť bolesť, ale to prejde. Choďte potom s výsledkom ku svojmu urológovi. Pravdepodobne to bola iba prasknutá cievka."

Muž odchádza z kliniky. Na schodoch si ešte číta správu.

Vonku naťuká ženine číslo.
"Otvor šampanské, " hovorí do mobilu. "Máme čo oslavovať."

Cesta do podhorskej dedinky je celkom príjemná. Vedľa sedí žena, za nimi dcéra.
Sneh na ceste sa roztopil. Niekde je asfalt úplne suchý.
Platia nové pravidlá, preto ide cez dediny predpísanou päťdesiatkou.
Zarazí ho, že ho nikto nepredbieha.
A pomaly idú aj autá oproti.
Iba v jednej z ostrejších zákrut zrazu vybehne kamión. Je asi meter za čiarou v ich pruhu.
Tomáš skrúti volant doprava a tesne sa vyhne.
Nerozumie, prečo tak išiel. Nikoho neobiehal.
V kúpeľoch si vyzdvihnú elektronické náramky, vyfasujú biele plachty. Takmer také isté, v akej bol zabalený ráno.
Zrazu ležia v tridsaťpäť stupňovej vode.
Tomáš sa pozerá na neďaleké smreky.
Voda pod ním bublinkuje. Keď vystrčí viacej hlavu, cíti chladný vzduch.
Je okolo nuly. Nad hladinou vietor odfukuje kúdoly pary. Pripomínajú malé tornáda.
Biele oblaky sa pomaly posúvajú po modrej oblohe. Za chvíľu zapadne slnko.