Znovuzrodenie

Padol som na zem a ostal som tam ležať. Len som trochu zmenil polohu. Z neforemného klbka som si ľahol ako na kríž. Nohy spojené a na členkoch prekrížené a ruky rozpažené. Hlava naklonená na bok. Zatvoril som oči.

      Ležal som a necítil som bolesť, strach, lásku, nenávisť... Bol som úplne prázdny. Svet sa mi zdal bezfarebný. Ležal som tak niekoľko hodín bez pohnutia, bez otvorenia očí, bez myšlienok. Iba som počítal. Jeden, dva, tri... A počítal som dlho.

      Niekde pri 14 000 som začul kroky. Boli iné ako kroky čo som počul každý deň, každú minútu, každú sekundu môjho života. Neboli to tie strašné zakrádajúce sa kroky v mojej hlave, ktoré ma doháňali k šialenstvu. Toto boli láskavé a milé kroky. Tiché a krásne. Človek, ktorý takto kráčal musel byť šťastný a vyrovnaný...nie ako ja. Tie kroky boli ľahké – žena alebo dievča.

      Ale neotvoril som oči aby som sa presvedčil o tom či je to naozaj žena. Bál som sa. Bál som sa toho čo uvidím. Bál so sa že to nebude človek. Že to bude nejaký temný anjel, ktorý si po mňa prišiel   . Alebo lepšie – diabol. Možno som sa bál aj toho, že keď otvorím oči nič neuvidím. Že to všetko boli zase len moje halucinácie.

      Kroky som počul čoraz bližšie a bližšie. Stále sa približovali. Nakoniec zastali. Museli byť veľmi blízko. Možno až v mojej hlave. Potom zašušťalo nejaké oblečenie a počul som klepnutie kolien o podlahu. Kľačala (kľačal?) a chcela ma zabiť. Vraziť mi nôž do krku a nechať ma tam vykrvácať. Zmocnila sa ma panika. Nebol som schopný pohybu.

      Potom som zacítil na tvári ľudský dych. Žiadne chladné a neľudské chrčanie diabla. A cítil som tú najkrajšiu vôňu môjho života. Krásnu, nerušenú žiadnou z tých hnusných, predražených voňaviek a parfumov.

      Jej vlasy ma pošteklili na tvári a ja som začal plakať. Slzy mi stekali dolu po lícach a ticho kvapkali na dlážku. Netuším prečo som začal plakať ale bolo to výborné a ukludňujúce. Slzy vyplavili preč všetku prázdnotu a nezmyselnosť a jediné čo vo mne ostalo bolo malé, panenské, nepoškvrnené nič, ktoré čakalo na to aby bolo naplnené. Niečím dobrým a zmysluplným.

      Čakal som. Oči stále zatvorené. Jej vlasy ma hladili po viečkach

      A potom ma pobozkala. Dlho a vášnivo. Krásne. Nádherne. Objala ma okolo ramien a ľahla si vedľa mňa a popri tom sme sa stále bozkávali. Môj pocit šťastia sa nedá opísať na papieri. Každý kto to už niekedy zažil to pochopí.

      V objatí sme sa kotúľali po podlahe a striedavo sme sa smiali a bozkávali. Mala krásny, zvonivý smiech – ako zvončeky. Veselé malé zvončeky v malých detských rukách.

      Nakoniec si celá rozosmiata ľahla na zem a mňa použila ako vankúš. Položil som jej ruku na brucho a sledoval jej pravidelný dych. Aj jej dych bol veselý a krásny. Musel som byť naozaj v maximálnej eufórii keď som dokázal nazvať dych veselým. Ale on naozaj taký bol.

      Nakoniec zaspala. Pohladil som ju po vlasoch a otvoril som oči. Bola nádherná. Anjel bez krídel. Dokonalá. Aj v spánku mala na tvári rozosmiaty výraz.

      Zamiloval som sa.