Merata

„Neviem prečo je tomu tak."
„Ani ja. A je mi to akosi jedno. Je jedno z akej strany sa na to pozeráš. "

Nikdy nerozhodovali bez slova Krispusa. Jeho slovo malo vždy rozhodujúcu váhu.
Pamätám si keď sa pridal ku komunite. Bol som ešte malé decko, takých päť-šesť rokov. Hral som s kamarátmi na dvore meratu keď sa objavil a spýtal sa kde je Júda. Pozeral sa pritom na mňa tak som mu povedal, že na tržnici a ďalej som sa venoval hre. „Dobre, počkám ho tu," odpovedal a sadol si na zem.
Júda bol môj dedo. Toho roku bol predstaveným synagógy.

„Ale predsa je to len čudné."
„Už by si si na to mohol zvyknúť. Už dosť dlhú dobu sa tu dejú divné veci. Nejako to už ani nevnímam."
„Ja si na to nikdy nezvyknem. Núti ma to rozmýšľať a uvažovať nad vecami nad akými nechcem. Nie je to dobré."
„Aké to je nemôžeš povedať. Nevieš to a nikdy nebudeš. Uvažovanie je súčasť tvojho bytia. Ber to ako dar."
„Za dar by som bral iný život namiesto tohto."
„Ja sa svojej úlohe nesťažujem. Stotožňujem sa s ňou."

Naša viera pochádza z predpokladu nášho vlastného zlyhania. Na základe jeho uvedomenia môžeme posunúť našu existenciu do polohy zmyslu. Vravíme o skrývaní, no myslíme hlásanie celému svetu. Konáme v tme, no Svetlo je nám svedkom, že nemáme čo skrývať. My vieme čo sme a vieme čo máme konať. Naše úlohy sú jasne, zásady pravdivé, nádej skutočná...

„Počkaj, niečo sa deje. Niekto sem ide. Utekaj im to povedať, ja idem zistiť kto to je."

Kde je Júdov syn? Presunťe ženy a doneste obetu! Nemáme veľa času.