Miestečko pod tmou

Aj tú nedeľu sa vracali z kopcov unavení po víkendovej hrebeňovke. Kupola mestských svetiel začala pohlcovať hviezdy. Ostali len ich oranžové fľaky na cestách zmáčaných práve skončenou búrkou. Reflektory áut sa približovali a zase ich míňali. Až na jedny.

Zľahka omráčená z nárazu sa pozerá okolo seba. Jej strana auta je takmer nedotknutá, čo sa ale o Tomášovej nedá povedať. Chvejú sa jej ruky, celé telo. Čas sa ťahá ako žuvačka. Zvyšky mrakov plávajú oblohou. A severka svieti až bolia oči, ale ich cesta sa práve skonči-la. Pred cieľom. Mobil je vzadu v kufri v batohu. „Tomáš!“ Nereaguje, hlava zvesená. V poslednej chvíli si uvedomuje, že zatrasenie by mohlo byť to posledné, čo s ním urobí. Skladá ruky z jeho pliec. Autá zastavujú. Ľudia začí-najú pobiehať okolo. „Ja som v poriadku. Tomáš!...“ Hlas sa jej takmer stráca v hrči v krku. Pomaly odopína svoj bezpečnostný pás. Cez hrudník až na kľúčnu kosť sa jej tiahne podliatina. Tomáš dýcha. Namáhavo, prerývane. Napchatý v skrútených plechoch. Drží ho za plece. Ako len najsilnej-šie sa dá bez toho, aby s ním pohla. Ako keby ho to malo udržať na tomto svete. Drží sa ho napriek tomu, že ju presviedčajú, aby vystúpila z auta. Ktosi vraj už pomoc privolal. Muž, čo vystúpil z terénneho auta, s ktorým sa zrazili, sa pokúša rozochvenou rukou zapáliť si ďalšiu cigaretu. Vo všetkých tých svetlách, čo sa zbehli na výpadovke, sa odrážajú reflexné pásy na zá-chranárskych uniformách. Záchranárka s blonďavým chvostom sa jej prihovára. Nie, všetko si pamätá. Nie, vlastne ju nebolí nič nejako extra, len tá odrenina od bezpečnostného pásu je nepríjemná. A ešte tá lampička, ktorou jej svieti do očí. Nie, lieky neberie. Ani Tomáš nie, pokiaľ vie. Áno, všetko si cíti, všetkým hýbe. Áno, môže vyjsť z auta a nechať sa vyšetriť v sanitke. Ale má tu nechať Tomáša? Zhrkli sa okolo neho, pokúšajú sa k nemu dostať. Ona tam sedí. Nie, takto mu nepomôže. Čoraz viac chrčí a lapá po vzduchu. Púšťa jeho plece. Mu-sia ho vytiahnuť. Musia mu pomôcť! Rakvička. Tak volal auto, čo dostal po tom, ako si rodičia kúpili nové. Ostala tu po tom, čo všetci odišli. Pod neustálym drobnohľadom personálu sa aj tak nič moc nedá. Belostný a krehký ako porcelánová bábika, až má strach sa priblížiť, dotknúť sa ho. Bábika v umelom spánku. Bez škrabanca. Vnútri paseka. Prežiť. Tých kritických. Najprv prvých pár hodín, potom sedemdesiatdva, a potom prvé dva týždne. Potom sa uvidí. Čo sa uvidí? Však ona sa díva, každý deň sa díva a on je porcelá-nový a bez pohybu. Hýbu sa všetky tie prístroje okolo, fučia, pískajú - niekedy monotónne, niekedy hlučne, ako splašené, až z toho mrazí a napína každučkú bunku v tele... Hadička na dýchanie, na jedenie, dvojica takých, čo ťahajú vzduch a krvavú tekutinu z hrudníka, ďalšia odvádza moč. Tie na infúzie už ani nepočíta. Aj tých postupne ubúda. Už sa ich naučila rozpoznať. Sú tu milí, povysvetľujú čo môžu, ale aj tak každý len krčí plecami, keď sa pýta, čo bude ďalej. Neprebral sa k vedomiu, keď vysadili lieky na navodenie umelého spánku. Úrazové oddelenie, keď už nepotrebuje tak intenzívnu opateru. Len rozprávať sa je ťažké. Témy ubúdajú. Už jej neoponuje v debatách, niekedy vážne a niekedy podpichnúc, aby reč nestála. Dokedy mu bude vládať opisovať, ako vonku vonia tráva a ako by s ním chcela kdesi na konci sveta pod hviezdami zas a znova počítať tie padajúce? Aspoň mu nalepili také, čo svietia po tme, na stenu tam, kde sa najčastejšie pozerá. Orion. Jeho obľúbený. Len bohvie, či ho vníma. V očiach má to šialené sklené prázdno. Úplné ticho vystriedalo prazvláštne tiahle stenanie, čo sa zahrýza do kostí. Pár povzbudzujúcich slov a ešte sa nervózne vyobzerať, či jej zase niekto nestojí za chrbtom a nechce urobiť nejakú nevyhnutnú ošetrovateľskú drobnosť. Deň za dňom. Júlové horúčavy prišli a zase odišli, jahody dozreli, ale oni ich na tajnom mies-te neboli obrať. Samej sa jej nechcelo a keby aj, pchať mu ich rovno do žalúdka hadičkou si netrúfla. „Neprišla si.“ Tichá veta ustaranej matky s výraznými kruhmi pod veľkými mandľovými očami. Presne také má aj Tomáš. Dobre vedela, že neprišla. Bola s kamarátmi na vandri. Vla-kom, lebo do auta si netrúfla nastúpiť. „Neviem, či ti to vraveli, ale keď si s Tomášom, vraj je kľudnejší.“ To je dobré. Teraz mu musí byť oporou. Výčitky sa znova objavili a začali byť nástojčivejšie. Po mesiaci od nehody za ním prvý raz nebola. Pôjde za ním a proste tam bude a bude ho škrabkať vo vlasoch a bohvie čo ešte a proste tam bude, musí to všetko vynahra-diť... Vyzerá tak živo, občas akoby, aj keď nezrozumiteľne, rozprával, reagoval. Potom si spomenie, čo jej sestričky vraveli o bdelej kóme. Že sú takíto. A za chvíľu si ho beztak vezme rodina domov a uvidí sa. Či to úrazom strápené vychudnuté telo vydrží. A tak stále hľadá v sklených očiach iskru. Vtedy by bola najradšej, keby sa prebral ako vo filme a poslal všet-kých, čo mu neveria, do kelu. A potom tam sedí ešte chvíľku a on stená a plače a ona pozerá do stropu. Boh neodpovedá. Či ho chce trápiť aj naďalej, alebo skončiť to utrpenie, všetku tú bolesť. Niekedy väčšiu, niekedy menšiu, ale nikdy nie žiadnu. Aj kamaráti prestali volať. Rozišli po vysokých školách. Však načo. Už poznajú ten hlas v telefóne, opakuje sa skoro ako záznamník. Že je s Tomášom. Že je doma, že sa naučil jesť lyžicou, že očami sleduje dianie okolo, že sa niekedy usmeje. Aj na ňu sa usmieva a teší sa, keď príde. Veľké čierne oči a detsky krehký úsmev. Taká sladká odmena za to všetko. Čoch-víľa, keď zmocnie a uvládze sedieť na vozíku, pôjdu von. Dívať sa, ako padajú listy zo stro-mov a popri ceste zrejú jarabiny. „Za Tomášom?“ S Robom sa zrazili na námestí. Aj on išiel za ním. Pamätá si ho ešte z nemocnice, párkrát sa ukázal. Ináč by si ho asi nevšimla. Drobnejší, ale stále vyšší ako ona, tmavohnedé vlasy uviazané v cope. Spolu Tomáša obliekli, posadili na vozík, zniesli z poschodia. A posledné lístie šuchotalo a znášalo sa na slnečníky kaviarničky v parku. Robo sľúbil, že pomôže aj častejšie.

---