Klamstvo či realita?

Vraj „chýbala si mi“.. až sa mi chcelo plakať.. no bolo divné, že zároveň aj smiať..

„ Čo,prosím?“ podarilo sa mi zo seba vyjachtať so zjavne prekvapeným pohľadom.

Zaskočilo ho to. Nechápavo na mňa pozrel.

„Chýbala si mi!“ zopakoval dávajúc zreteľ na každú slabiku.

„He, neska si znova hrozne vtipný.“ zachechtala som sa s, dúfam, ľahostajným úškľabkom. Aj tak to bolo zbytočné. Z každého môjho slova bolo jasné, že mi to jedno nie je.

„hm, no ak myslíš. Ja to však myslím úprimne.“ povedal a oči mu posmutneli. Neznášala som, keď sa takto tváril. Proste som mu neverila, že to myslí úprimne. Prečo bolo také ťažké mu dôverovať? jednoducho sa mi to asi zdalo nepravdepodobné, že by sa tento typ chlapca zaľúbil práve do mňa.

Nie, to nie je možné. Neustále mi tieto slová leteli hlavou a prevŕtavali každú moju nádejou nasiaknutú myšlienku. Nakoniec moje presvedčenie predsa len zvíťazilo nad realitou a ja som sa znova uviedla do pre mňa bezbolestnejšieho stavu. Stav, v ktorom som prijala zdrvujúcu myšlienku, že to nie je realita, že on sa so mnou len hrá, natáča si ma pomaly na prst a ja som sa s touto myšlienkou zmierila. Nechala som svojimi žilami prúdiť pocit sklamania, no zároveň pocit radosti, že nie som taká slabá, ako si on myslí.