Nad Samantou neplačte !

Bol piatok a len včera ju pochovali v slzách v kruhu najbližších priateľov. Bola tak krehká, akoby len spala....Tíško! Ledva opadol opar s pod viečok, keď poštár

priniesol list ktorý adresovala Ona. Samanta,  ktorá už niekoľko hodín odpočívala pri svojom otcovi....Emery len ťažko najprv nechápajúc pozerala

na obálku na ktorom aj napriek už roztrasenému písmu spoznávala rukopis svojej jedinej – už mŕtvej dcéry. Po chvíľke predsa len otvorila obálku ktorú jej napísala ona, možno v posledné hodiny svojho tak krátkeho života v bolestiach a plného útrap.

Ahoj Emery

Nestihla som ti povedať, ako som ťa milovala, ako som rada počúvala tvoj hlas. Viem, že som urobila veľa chýb, že som zlýhala ako dcéra, keď som nebola s Tebou keď zomrel otec, keď som nestála pri jeho rakve len kvôli niekomu koho som milovala a chcela mu dať celý svoj život. A on ma napriek tomu všetkému len ponižoval a mlátil. Možno ste si nahovárali, že kvôli vaším tvrdým slovám som siahla po droge, ktorá ma nakoniec priviedla skrz kómu a krátke prebratie až ku smrti...Neplač mami prosím nad do mnou Ty nemôžeš za nič....

viem že si ma veľmi ľúbila, tak ako otec. Nikdy som ti to nestihla povedať aj keď bolo možno až príliš príležitosti. Mám ťa rada.

                      Samanta.

Ešte raz a potom niekoľko krát znovu a znovu čítala tento krátky list, ktorý písala Ona, ktorá tu už nebola. Jediná dcéra, ktorá keď sa narodila bola taká maličká až sa báli že neprežije. Tá ktorá nosila dlhé copánkové vlasy a dioptrické okuliare...tá ktorá v prvej triede spadla a mala nepríjemnú ranu na zápästí a zostala jej po ňom veľká jazva.