Nad Samantou neplačte !

1 kapitola

Zoznámenie

Bol piatok a ako vždy 131-tka meškala a na zastávke sa tlačilo niekoľko študentov strednej školy sv. Vinceta,  ktorí sa tešili na dva dni voľna, na to ako zajtra nebudú musieť stávať. Samanta len ticho postávala – nemohla sa totiž vynadívať na  samého Boha strednej školy – na Eda, ľavého zadáka Zúrivých býkov....na dlhovlasého blonďáka  s krásnymi detskými črtami tváre. Na ktorej sa ako dve azúrové jaskynky črtali jeho dve jasnobelasé oči. A tie svaly ! Aj cez koženú bundu si každá správna žena a teda aj Samanta vedela predstaviť krivky jeho partii.. Nežným, ba dokonca absolútne drzím pohľadom so steblom v ústach cez kvapky letnej búrky a lámaného svetla schádzala od korienkov vlasov až k pätám. Pekne postupne a pomaličky ! Vychutnávajúc si každý záhyb, každú krivku ! Nenápadne opretá o železnú konštrukciu zhrdzavenej zastávky školských autobusov.   Zo sna ju pretrhol až  všetkým známi hlas starého autobusu. Vŕzganie bŕzd bolo nezameniteľné. Všetci študenti ho už za tie roky dobre poznali. Radnica sľúbila nový autobus ešte pred tromi rokmi, ale ostalo len pri nich ! Aspoň pre túto chvíľu. Možno na druhý rok, lebo zas bude pred voľbami tak nejaké sľuby ohľadne autobusu určite v snahe získať, čo najviac hlasov – padnú, ale zatiaľ študenti budú musieť využívať „ nad štandartné “ služby vyhasínajúceho modrého šípa a uja Enthonyho...možno ešte staršieho ako samotný autobus. Malého, ale inak zlatého deduška, ktorému museli prerobiť pedále, aby dočiahol. Drevená fajka s ktorej naposledy fajčil pred 15 rokmi keď mu bolo 60-iat tak tá je stále v ústach aj napriek tomu, že prestal fajčiť, ako hovorí Enthony to aby nezabudol, aby si raz na smrteľnej posteli mohol znovu zabafkať zo svojej celoživotnej lásky. Cesta ubiehala dole cez rozkopanú cestu mimoriadne pokojne, až na toho blázna, čo ich obehol pred chvíľou a teraz je od parkovaný v polmetrovej jame s rozbitým Mustangom – tak mu treba pomysleli si všetci: „  nemal letieť ako blázon. “ Samanta bola asi jediná, čo celú haváriu ani poriadne nepostrehla sedela vo štvorke presne oproti Edovi s ktorým ani nevie, ako nadviazala  asi najdlhší monológovi dialóg na svete:

Ed:                      Ahoj .    Je to voľné?

Samanta:             Aaahhhooojjj......sssaaammmoozzzreejmmme.

Od toho úžasu. Zabudla aj rozprávať. Sedela, ako retardované decko s otvorenou hubou, ktoré má pred nosom  lízatko, ktoré ma na dva kroky a následne na dosah ruky...A ono nie, aby vstalo a urobilo tie hlúpe dva kroky a natiahlo ruku ono bude len sedieť a dívať sa pokiaľ mu ho niekto nepodá...V tomto prípade aj Samanta bolo tým retarďakom a Ed bol lízatkom, ktoré bolo tak blízko a predsa tak vzdialené. Samanta si v duchu nadávala: „ Ako môže byť len taká nemožná. Dneska má konečne možnosť nadviazať dialóg s chalanom po ktorom slintá celá

ženská osádka a ona pohorí, ako malé decko.  “ Na druhý deň sa modlila, možno prvý krát v živote, aj keď ju rodičia brávali  pravidelne v nedeľu do kostola. Modlila sa,  len aby ho znovu nestretla, aby kráčal vždy pekne pred ňou, aby sa mu nemusela pozrieť do očí. Nevydržala by to !  Potom včerajšom trapase, kedy sa ledva zmohla na tie dve slová, ktoré aj tak zneli ako nekonečný blábol primitívneho nedozretého dievčaťa. Dneska by spravila alebo povedala ešte niečo horšie a to by znamenal absolútny koniec akýmkoľvek nádejam na zoznámenie s Edom. Na chodbe starej prístupovej haly stála skupinka ľudí. V dobrej nálade medzi ktorými stál aj On. Určite hovorí o včerajšej ceste domov – pomyslela si Samanta a so skryptami dobre, že nie až na poslednom mozgovom závite tváriac sa absolútne nenápadne krok po kroku skratkou pozdĺž obvodových múrov, čo bolo minimálne o 10 metrov viac, ako keby mala kráčať priamo vedľa ních.