Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seprach
Autor
.dunaj.
Rozhodne to bol dobrý čas. Ležal som na pláži a čítal Nietzscheho, potom len tak pozeral po škaredých ženách zo severu, na Miša, čo staval z piesku dáky slovenský hrad, vlny a hrdzavejúci vrak, ktorý kotvil pár stoviek metrov od brehu. Neskôr som si znovu ľahol a s privretými očami počúval plážovú hudbu.
Zobudil som sa s čudným pocitom.
- Kurva.
- Haha, ozval sa smiech.
Niečo ma dusulo. - Ty chuj. – kričal som a pľul okolo seba sliny z piesku.
– Kokot, to mi musíš piesok sypať do huby?
- Nie, ale baví ma to.
- Zdochni. Tiež ma to pobaví.
- Dobre, ale pred tým ti chcem povedať, že o pár dní ma už jebne.
- Neotravuj, pospi si na pláži pri slnku a vode a buď rád.
- Si si taký istý?
- Hej.
- Tak ešte chvíľu skúsim.
Ďalej sme ležali kdesi za Amsterdamom, po Alpách a Berlíne to bol celkom relax. Chvíľu som skúsil pozerať do slnka. Neskôr do piesku a mora. Fúkal ostrý vietor. Už štvrtý mesiac sme nomádi. Prespávame len tak na plážach, pri kempoch, pumpách, v parkoch. Po dlhšom čase zostávajú len obrazy, skok medzi dvoma trhlinami pod Petit Dru, výhľad na americkú direktu a japonských turistov naviazaných na lane ako medzi nimi skackám v kristuskách... Paríž, Rím, Sicília...Arco, Biux...
- Už mám po krk tejto cesty nikam. Mám po krk teba s tvojim flegmatizmom, ide ma jebnúť z toho, že už pár mesiacov spím v nejakom vydrbanom kotóne, len tak pohodený na zemi - znovu do mňa hučí Mišo o pár dní, uprostred pláže za mestom. Suchej a plnej krásnych žien..
Nasrato mlčím. Mišo kráča k moru. Tam sa rozkročil vytiahne vtáka a vyští sa priamo doňho. Okolo prechádzajú ľudia. Postarší pán naňho kričí v cudzej reči.
- Tebe fakt drbe, konštatujem keď ku mne dohopká po horúcom piesku.
- No a? Čo si myslíš, že som jediný čo ští do mora? Ty do mora neštíš?
- Jasne že štím. Ale ja štím dôstojne keď sa postavím v trochu hlbšej
vode a akoby sa obzerám po krásnom výhľade a nie takto ako barbar.
Kultúra človeče.
- No mám v piči. Chápeš. Ide o princíp. Všetci štia do mora, ja to
nepotrebujem skrývať, ide o princíp.....
- No jo, ale aj tak som to vidieť nemusel, skonštatujem a narýchlo si
balím veci.
Kam?
- Takže ideme?
- Nie. Ja idem. Ty si rob čo chceš a choď kam chceš.
- Neblbni.
- Prečo? Veď mi tu vzdycháš ako malé decko, že už dlho nevidelo
ičku a nepapalo teplo.
- A nie je to tak?
- Je. Ale ja idem ďalej.
- Kam?
- Neviem, len tak do Pyrenejí a ďalej, ten názov pohoria ma vždy vzrušoval...
- Dobre. Choď kam chceš. Ja sa musím vrátiť, povie skormútene.
V noci bola zima. Chladné noci a horúce dni, ako kdesi na púšti. Triasol som sa v tenkom spacáku a myslel na Silviu. Jej potrat, rozpad vzťahu, to ako si po dvoch týždňoch našla iného. Je to kurva, kurva, kurva, kurva, opakoval som si namiesto počítania ovečiek. Neskôr som zaspal.
Ráno bola zima. Dýchal som si paru do rúk, kým Mišo varil čaj. Všetky veci mal zbalené vo svojom malom ruksaku a žltej igelitke. Za tú igelitku som ho chvíľami nenávidel. Neskôr miloval.
- Dobrá kosa čo? prehodil som.
- Fuj, nestraš, jak ma myklo, ja že ešte spíš.
- Nedá sa.
- Čo?
- Len tak zomrieť na zimu a nerozlúčiť sa s tebou.
- Aha.
- Tak teda zbohom a daj čaja.
- Ha. Čaja sa ti zachcelo... a čo tak po cicine poskákať nechceš?
- Hej, chcem, ale najprv daj čaja. – zakňúral som a nastavil pripravený hrnček.
- Na, nenechám ťa skapať, ako ty mňa.
- No comment. Dik.
Potom sme len tak ticho sedeli, pili čaj a pozerali na slnko, ktoré vychádzalo spoza vody. Robilo to také pekné čiary, oranžové všade naokolo. Vo vzduchu..... vode...
- Dobrý gýč, čo? prehodil.
- Hej. Ale zapamätám si.
- No...
Neskôr sa zamračilo a začalo fúkať. Asi už nadobro prišiel chlad, alebo len ďalšia vlna. V počasí som sa nikdy nevyznal a ani v iných veciach. Rozhodol som sa pokračovať na juh – možno tie Pyreneje, ďalej Španielsko, Afrika, Maroko..... nevedel som.
- Tak sa maj. – povedal a podal mi ruku.
- Aj ty, za dva dni si doma, tak pozdravuj.
- Koho, Silviu?
- Hej.
- Radšej nie, aj keď to chodenie ťa tiež nevylieči.
- No a? ale aspoň uvidím kus sveta, - hovorím s úsmevom.
- To určite.
Stáli sme oproti sebe. Na ceste. Vlny trieskali o hladinu ako šialené a z baru na móle revala Carmina burana. Stáli sme v tom čase, v ktorom ešte stále stojíme a mávali rukami do vetra na ľudí za čelnými sklami. Ozimilo sa. Kvapky padali pomaly ako v nejakej animácii. Zmývali všetok prach, čo zostal po krátkom lete a iných veciach.