Prísľub letnej pohody

Všetko bolo nachystané. Len on stále sledoval, ako rýchlo sa pohybujú. Ani si nesadol. Mal pocit, že ešte nikdy nevidel, aby sa tak rýchlo hýbali.

„Veď si už sadni, to prejde,“ ubezpečoval ho jej otec.

Neodpovedal mu. Ten pohľad ho fascinoval. Aj keby ho mal z toho týždeň bolieť krk, nevedel sa od toho odvrátiť.

„Poď sa pozrieť, je to haluz,“ nabádal ju.

Postavila sa vedľa neho, chytila ho okolo pása a dvihla hlavu.

„Máš pravdu, to som ešte nevidela.“

„Poďte, z toho nič nebude, začneme,“ zakričala na nich jej mama.

Nevnímali ich. Pozerali dohora s otvorenými ústami. Ich postavy odolávali silnému vetru.

„Je to neskutočné. Fakt brutál,“ hovoril s hlavou stále dvihnutou dohora.

„Sú neskutočne nízko. Ako keby som ich mala rovno nad hlavou.“

„Jasné, ako keby mali na nás každú chvíľu spadnúť.“

Bez slova prikývla.

Jej mama naliala každému vodku s kolou a otec rozpálil gril. Začínali byť mierne nervózni, že tam stoja a nechcú si ísť sadnúť.

„Pozri, ten jeden vyzerá, ako by sa prevaľoval,“ ukázala prstom.

„Fakt. A ten vyzerá, ako nejaká obrovská tvár, ktorá sa na nás pozerá.“

„Čože? Naozaj. Tak to už čo je,“ prekvapene sa pozrela, kam ukazoval on.

„Vyzerá to ako nejaký barokový obraz.“

„A tam v diaľke, tam musí byť brutálny dážď.“

„Tomu ver.“

Jej mama zapla rádio, kde práve hrali Summer in the city od Cockera. Odrazu sa zosilnil vietor a začalo mierne pršať.

„Poďte, dáme to nachvíľu dovnútra, kým prestane pršať, to bude iba taká prehánka,“ pohnala ich jej mama.

Rodičia začali dávať všetko pod strechu a oni dvaja odtrhli svoj zrak od oblohy a išli im pomáhať. 

Vnútri sa všetci napili vodky s kolou a čakali, kým to prejde.

Vonku sa obrovskou rýchlosťou valili čierne mraky a stromy sa prehýbali v stále silnejúcom vetre. Niekde v diaľke bolo celkom šedé pozadie, akoby namaľované štetcom a rozpité vodou. Mraky sa stále valili ďalej a veľmi rýchlo sa menili na tváre, postavy, zvieratá a zase tváre.

V rádiu dohrala ďalšia a ďalšia a ďalšia, tentoraz neznáma, pesnička a v nasledujúcich správach hlásili, že na neďalekom festivale spadol na divákov obrovský stan, kde bol práve koncert, pričom jedného usmrtil a veľa ďalších je ťažko, prípadne ľahko zranených. Festival rušia, návštevníkov evakuujú.

Oni to však cez zvuk kvapiek bubnujúcich na odkvap, nepočuli.

Obidvaja si zapálili cigaretu a vonku pod strechou sledovali, ako sa všade okolo naháňajú kvapky a potôčiky vody, ako voda steká zo strechy priamo pred nimi. Dážď začal pomaly utíchať a začalo sa vyjasňovať.

„Mám rád, keď takto stojím vonku pod strechou a sledujem dážď. Je to super, keď ho vidíš, cítiš, tesne vedľa seba, ale na teba neprší,“ poznamenal a odklepol popol, ktorý na tráve okamžite nasiakol vodou.

„Máš pravdu, tiež to mám rada.“