Akoby nič

                                                                      

 

Zazvonil budík. 7.45. Pretrel som si oči. Popravil pyžamové nohavice. Poškriabal sa na zadku. Odišiel som do práce. 

            Pracujem v botanickej záhrade. Už presne tisícosemstodeväťdesiatpäť dní. Na minútu presne. 9.00. Uvaril som si kávu. Vypil som kávu s kolegom. A už  tisícšestotretie ráno som si ku káve nezapálil cigaretu. Ešte stále nenávidím cigarety, aj keď ona už so mnou nebýva tisícdvestoosem dní. A kvôli práci sa tvárim, že milujem rastliny. Pretože milovať rastliny v botanickej záhrade je niečo ako povinnosť. Miluj rastliny ako blížneho svojho. Nenávisť k rastlinám je malé tabu zakopané niekde v hĺbke mojej bytosti. To sú všetky vlastnosti, ktorými sa vyznačuje moja osobnosť. Je to veľmi jednoduchá osobnosť. Napriek tomu k nej mám akýsi zvláštny vzťah, vyznačujúci sa láskavosťou a zhovievavosťou.

            Zavrel som sa na záchode a už tisícšestotretie ráno som si zapálil nepozorovane cigaretu, napriek tomu, že ich nenávidím. A s každou ich nenávidím ešte viac. Pretože existuje množstvo dôvodov, prečo nenávidieť cigarety, opakujem si každé ráno naučené frázy. Naučila ma ich ona. Vedela vždy všetko najlepšie. Ešte stále vie všetko najlepšie. Len teraz učí niekoho iného. Vysral som sa. Voda zo záchodovej misy mi ošpliechala obe polky zadku.

            Utrel som sa. Pri odhadzovaní toaletného papiera sa mi ruka mimovoľne zastavila. Hovno bolo zelené. Trávovo zelené. So zatajeným dychom som sklopil veko záchoda a sadol som si. Hovno je zelené, a teda by mohlo byť živé, tak ako sú živé rastliny. Rovnako neviditeľným spôsobom. Odklopil som veko záchoda a zahľadel som sa naň. Farbou je veľmi podobné rastlinám. Nehýbe sa rovnako ako rastliny. Mohla by to byť rastlina. Druhu neznámeho.

Spomenul som si na včerajšie večerné správy, kde hlásili, že našli kamery v šatniach a na záchodoch ďalšej firmy. Zamestnanci boli pobúrení. Vrcholový manažment vzrušený.

Rýchlo som pribuchol veko záchoda. Postavil som sa na záchod a odmontoval lampu. Pozrel do všetkých medzier. Prehľadal som záchod ako celok a nenašiel som nič. To však nepomohlo odbúrať môj nepokoj. Sadol som si na záchod a rukami pevne zvieral dosku. Strhlo ma pri každom jemnom zašušťaní.

Nerozhodnosť či spláchnuť alebo nie. Pretože ak je to hovno skutočne živé, ja ho spláchnem a tie kamery tu sú, tak sa opäť spreneverím mottu záhrady: Miluj rastlinu ako blížneho svojho. Trikrát a dosť. A toto by bolo už tretíkrát. Trestá sa tu prísne. Zachvel som sa.

Ak ale nie je živé, tak to tie kamery, ak tu sú, aj tak nebudú schopné odhaliť. Odhalia iba, že som spláchol niečo zelené, bez toho, aby som to priniesol na expertízu. A to bude zásadný problém. Pretože nikto neuverí, že som spláchol zelené hovno. Budú si myslieť, že to bola rastlina. A tretíkrát si už nemôžem dovoliť riskovať.

Ak prinesiem na expertízu zelené hovno, ktoré ale následne nebude živé, tak to bude obrovská hanba. Všetci sa mi budú smiať. Moje ego utrpí hrozné rany. Môžem rovno podať výpoveď. Budem mať nálepku, ten so zeleným hovnom. Doteraz sa mi úspešne darilo sa vyhýbať všetkým nálepkám, napriek tomu, že tu robím už pomerne dlho. Väčšina kolegov nálepku má: ten, čo smrdí alebo tá, čo má možno tisíc mačiek alebo ten, čo lúšti krížovky alebo tá s obrovskými kozami. Nenávidím všetky nálepky, čo sa týkajú mňa. Milujem všetky nálepky, čo sa týkajú iných.

Ak budem, ale predpokladať, že tu tie kamery nie sú, čo nemôžem s istotou nikdy vylúčiť, tak by som to hovno pokojne mohol spláchnuť a tváriť sa akoby nič. Ach, to tvárenie akoby nič je také zložité! Vždy mám pocit, že to všetci vedia. Trasú sa mi ruky. Sú to muky. Pozerajú sa. Odsudzujú. Áno, určite to vedia. A nenávidia. Krivdia a drvia. Lebo vlastnia. Držia v rukách. Moju úbohú myseľ. Túžim sa len priznať. A tiež sa iba pozerať. Na hocikoho iného. Prizerať sa. Ostriť. A nie som vlastne vinný? Tváriť sa akoby nič rozhodne nemôžem!

V premýšľaní ma vyrušilo otvorenie dverí. Kľakol som si na kolená a hľadel cez spodnú medzeru dverí. Čierne topánky, modré pruhy na oboch nohaviciach. Bezpečnostná služba. Už to vedia! Nervozita ma vzpriamila a uložila čupiaceho na záchode.

„Cítiš to? Zase tu niekto fajčil. Záhrada má sedemnásť hektárov otvorenej plochy a niekto musí permanentne fajčiť na hajzloch,“ povedal jeden druhému zatiaľ, čo sa prerušovane ozývalo dopadanie moču do pisoára. Myslím, že to bolo nejaké tajné heslo.

Počkal som, kým odišli. Myslím, že vďaka kamerám vedia, že tam som, tým pádom som sa im skrývaním neschoval. Oni si zrejme myslia, že vyjdem dverami a tam ma chytia. Potom ma budú odsudzovať a v duchu hesla trikrát a dosť trestať. Ale ja vyleziem týmto okienkom a uniknem im zozadu. Podceňujú vedomosti, ktoré mi dali americké filmy. S veľkým nádychom som sa dotkol splachovača, zavrel oči a stlačil. Rozhodol som sa tváriť akoby nič. Tentoraz to už zvládnem. Už sa to nedá zvrátiť. S buchnutím som otvoril dvere, vyletel zo záchoda a napchal sa do malého okienka naľavo od umývadiel. Roztrhol som si nohavice a nakopol holeň.

Vyliezol som pri pestovateľskej škôlke, kde sa vychovávajú malé rastlinky, aby sa vedeli zelenať, keď budú veľké. Na nešťastie by som už v tomto momente mal byť presne na opačnom konci záhrady, v rozáriu. Tam sa teraz potrebujem dostať, aby som mohol tvrdiť, že som bol stále tam a nie niekde inde. Už vôbec nie na záchodoch pri pestovateľskej škôlke. Že ja so splachovaním niečoho zeleného nemám absolútne nič dočinenia. Dôkazy nie sú. Ja som od rána pracoval v rozáriu a na kamere môže byť hocikto. Veď pracovníkov, čo sa mi podobajú máme minimálne desať.

Vykukol som zo záhona mladých stromčekov. Prebehol asi stopäťdesiat metrov a saltom preskočil čadičovú skalku. Dopadol som na chrbát a narazil si ľadvinu. Zastonal som. Chvíľu som na zemi premýšľal, že vo filmoch sa nenachádza celá pravda. Pretože tam po takomto salte nebolí celé telo. Pozviechal som sa. Dve cesty na výber. Cez genofondové plochy alebo cez vyhliadkovú trasu. Obe rovnako nebezpečné. Cez genofondové plochy sa zakrádajú húfy kolegov a cez vyhliadkovú trasu návštevníci a často aj príslušníci bezpečnostnej služby. Vybral som si plazenie cez genofondové plochy. Ich nebezpečnosť spočíva hlavne v tom, že sú to rovné pláne, kde už z diaľky vidno každé mihnutie. Akoby vyprahlé. Ale v skutočnosti skrývajú tie najkvalitnejšie semená a geneticky najsilnejšie rastliny. V strede som sa musel zastaviť, skrývať sa a čakať. Zjavila sa kolegyňa. Po chvíli odišla. Pokračoval som. Dostal som sa na koniec genofondových plôch. Vydýchol som si. Vedel som, že mám za sebou jednu z najťažších častí. A stále bez odhalenia.

Pozrel som dopredu. Predo mnou sa rozprestierala kaktusová záhrada. Zamrazilo ma. Predstavil som si pohyb medzi kaktusmi. Ich pichliače ma desili. Takmer nemožné. Odbočil som. Prebehol cez návštevnícky chodník. Vystrašil dvojicu návštevníkov. Preskočil potok. Skoro som padol do vody. Narazil som si palec na nohe. Na ľavej. Na pravej mám narazenú holeň. Spadol som pod obrovský morušovník, vrhajúci tieň na andezitovú skalku. Chvíľu som si oddýchol.

Prikrčene prechádzam letničkovými a trvalkovými záhonmi. V diaľke som zbadal nezameniteľnú bledomodrú košeľu. Bezpečnostná služba. Asi sto metrov ďaleko. Rozbehol som sa. Chlapík na mňa chvíľu pozeral, akoby sa nevedel rozhodnúť a potom sa rozbehol za mnou. Skryl som sa za altánkom v japonskej záhrade. Prebehol okolo. Hlupák, zasmial som sa. Brodil som sa húštinou a konár mi šľahol do oka. Oko slzí. Celé telo tento útek nenávidí. Zadýchane som sa zastavil. Slnko už začalo piecť. Ten strážnik ma mohol naháňať iba, pretože som utekal, premýšľal som. Ale aké je nepravdepodobné, že to spotené, tlsté brucho by bežalo na tých krátkych nohách iba kvôli tomu, že niekto iný pred ním beží? Veľmi nepravdepodobné. Pohol som sa ďalej.

Vstúpil som do parčíku stredomorskej vegetácie. Vedel som, že keď vyjdem z píniového hájika, tak budem mať naľavo jazero, v strede skleníky a napravo rozľahlú trávnatú plochu lemovanú rododendronmi a azalkami. Plávať sa nechystám. Na lúke som príliš viditeľný.

V palmovom skleníku som sa zrazil s kolegyňou. Vydesila ma. Vykríkol som.  Začudovane na mňa hľadí. Spomenul som si na svoju stratégiu tváriť sa akoby nič. Zranené oko mi ešte stále slzilo.

„Stalo sa niečo? Ty plačeš?“ spýtala sa.

„Ja a plakať? Keď som bol malý a bol som na futbalovom tréningu, tak nám tréner zlomil píšťaly na nohách a poslal nás behať dvanásťminútovku,“ spravil som pauzu, „ani vtedy som neplakal. Prepáč, nemám viac času,“ dokončil som, potiahol som nosom a chladne kráčal ďalej. Jej prekvapenie ešte vzrástlo.

Prekonal som už len zostávajúci lesopark a bol som v rozáriu. Vydýchol som si. Bol takmer obed. Pustil som sa do práce. Nešiel som na obed, napriek volaniu kolegov a vytrvalo pracoval do 15.00. S nikým som nekomunikoval. Hrozne som sa potil. Paranoicky sa neustále obzeral. Čakal som, kedy si pre mňa prídu. Neprichádzali. Ani sekundu som sa nechoval normálne, ako som si predsavzal.

Zbadal som pred sebou tieň. Jeho majiteľ je zatiaľ neznámy. Strnulo som sa obrátil. Nástroj mi padá z ruky. S tým, že teda už prišli. Ale bola to len ďalšia kolegyňa. Tá s veľkými kozami. Som takmer sklamaný. Oznámila mi, že po pracovnej dobe organizuje malé posedenie pre kolegov. Predvčerom mala päťdesiat rokov. Gratulujem.

Musím tam ísť. Napriek tomu, že som presvedčený o tom, že to vedia a tam ma chcú chytiť, odsúdiť a pred všetkými exemplárne potrestať. Veď ona možno ani nemala narodeniny. Ide v tom s nimi. Chcel by som držať jej občiansky preukaz a podrobne študovať číslice dátumu narodenia. Ale musel som pokračovať v pláne. V tvárení sa akoby nič. Ísť tam. Veď nemusia nič vedieť. Existuje predsa stále slušná pravdepodobnosť, že nič nevedia. Túto myšlienku nemôžem vynechávať. Jej presadenie sa je však stále náročnejšie.  

Otvoril som dvere na sále, ktorá sa nachádza v hlavnej budove. Už tam boli ľudia. Živé rozhovory. Napriek tomu, že väčšina si v skutočnosti nemá, čo povedať. Kolegovia. Šéf. A dokonca aj dvaja príslušníci bezpečnostnej služby, teraz už v civile. Všetci na mňa upreli pohľad. Znásilňovali ma ním. Cítil som pod košeľou, nohavicami, na celom tele, ako sa ma tie oči dotýkajú. Fyzicky, psychicky a emocionálne. Pokožka sa mi začal scvrkávať. Vráskavieť. Myslím, že stratila v tom momente všetku vlhkosť. Musel som sa ihneď napiť. Určite to vedia. Bol som si čím ďalej tým istejší. Čokoľvek by bolo lepšie ako táto neistota. Keď tieto kradmé tváre čumia na moju utrápenú, spotenú. V niektorých vidím výsmech. Sadol som si do kúta. Zrazu sa tvária, že si ma nevšímajú, že sa skvele zabávajú. Ale ich maska nie je dostatočne dokonalá, aby ma oklamala. Pristihol som strážnika ako na mňa pozeral  s prižmúrenými očami. Rýchlo sklopil zrak, keď sa nám stretli pohľady. A ja tiež.

Napchal som do seba tortu, ktorá sa mi jedla tak ťažko, ako keby v nej boli zapečené klince. Už som nezvládal neistotu. Pomerne opitý som sa postavil a prešiel k hlúčiku kolegov. Schválne som sa postavil šéfovi a neďaleko sediacim strážnikom chrbtom. Vstúpil som do rozhovoru a veľmi žoviálne som sa tváril akoby nič.

Pritom som stále cítil tiene. Dýky v chrbte. Laná na hrtane, sťahujúce krk. Kradnúce dych. Ktorý si privlastňujú ústa a pľúca stojace za mnou. Mieša sa s ich cesnakovým, bravčovým, žuvačkovým. Stáva sa čoraz bezvýznamnejším. Skormútenejším, pretože sa desí drapľavých jazykov strážnikov  a šéfa - doktora milujem rastliny nadovšetko. On má určite dych azalkový a z podpazušia mu vyrastajú malé rododendrony.

Z nepokojného premýšľania ma vyrušilo plesknutie po chrbte od kolegu. Strhol som sa a vztýčil ruky na obranu. V opitosti ho to nesmierne pobavilo.

Pribehla mladučká šéfova sekretárka. S pomerne vzrušenou tvárou. Preniesla vzrušenie aj na šéfa, ktorý zavolal strážnikov. Odišli rýchlym krokom. Ona sa vrátila a oznámila mne a kolegovi, že určite nemáme odchádzať, že riaditeľ od nás ešte niečo potrebuje. Prikývol som.

Tak teda prišla tá chvíľa. Teda už čoskoro príde. Opäť som si sadol skormútene do  kúta a premýšľal nad tým, čo sa asi stane tým, čo tretíkrát porušili pravidlá. Ten trest bol extrémne neurčitý. Mohlo to byť čokoľvek na škále od simulovaného topenia až po hodenia mäsožravým rastlinám. Zachvátila ma triaška. Úplne som zabúdal na tvárenie akoby nič. Pristavila sa pri mne kolegyňa či som v poriadku. Neodpovedal som. Nebol som. Nebudem jej klamať. Možnosť, že by to nevedeli som si už vôbec nepripúšťal. Rozhodol som sa utiecť.

Postavil som sa a kymácavou  chôdzou som pomaly prechádzal k dverám. Akoby nič. V dverách som sa zrazil s vracajúcim sa šéfom. V ľaku som uskočil späť a dopadol na zem. Zodvihol som zrak k nemu. Už som to nevydržal.

„Prosím vás. Netrestajte ma. Spravil som chybu. Ale prosím vás, netrestajte ma. Bolo to hovno. Pochybujem, že mohlo byť živé,“ povedal som mu polohlasno, takmer som sa rozplakal.

„Čože?“ odvetil prísne.

„Viem, že to viete. To zelené, čo som spláchol bolo hovno, žiadna rastlina. Na kamerách sa vám mohlo zdať, akoby som likvidoval rastlinu na záchode, ale to bol iba exkrement. Prisahám na svoju česť. Sám som ho vylúčil.“ Okolo mňa sa utvoril kruh mlčiacich kolegov.

„Poďte von, ste opitý. Potrebujete sa nadýchať,“ odpovedal mi riaditeľ.

„Prosím, neberte ma von,“ skríkol som, „netrestajte ma. Fakt to bolo iba hovno. Nechcel som ho spláchnuť. Viem, že som ho mal priniesť na expertízu či náhodou nie je živé, ale to zase nie je až taký zločin.“

„Preboha,“ ozvalo sa z úst jednej kolegyne.

„Nerobte tu scény, človeče. Veď sa uvedomte. Nikto vás nejde trestať. Poďte. Pôjdeme von a sám dohliadnem, aby vás nikto nepotrestal.“

„Nie. Chcete ma oklamať!“ prevrátil som sa na kolená a štvornožky sa priplazil ku kolegovi, s ktorým ráno pijem kávu. „Prosím, nedovoľ mu, aby ma odviedol. Ja som nič nespravil. Fakt nič.“ Plakal som. Ovinul som mu rukami nohy. So zdesením na mňa pozeral. Riaditeľ telefonoval. Obtieral som si líce o  kolegovu topánku. Zostala na nej slina. V tej chvíli bola len topánka, čo ma zachráni, ja ako zachránený a beštiálny riaditeľ, nakopnutý tou topánkou. Topánka sa začala mykať. Nemienil som ju pustiť. Vkladal som do nej všetky nádeje. Ach topánka, prečo ma chceš opustiť? Vytrhla sa z môjho objatia.

Prišli strážnici, ktorým zavolal riaditeľ a odvádzajú ma z mŕtveho ticha, ktoré narúšajú len moje výkriky, trhanie tela. Z dosahu mŕtvych pohľadov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

---