Japonská fotka

Po námestí kráča čudný pár. Dvaja dedkovia. Vinco robí drobné šuchotavé krôčky nie dlhšie ako desať centimetrov a ľavú ruku si opatrne nesie zavesenú na páse gázy. Miesto obväzu má na ruke bielu ženskú čipkovanú rukavičku. Asi svadobnú. Vedľa neho kráča Ambróz, obe nohavice má na boku zopnuté vyligotanými sponami od bicykla. V ruke nesie obedár a súri Vinca, ktorý sa trochu predkloní, aby sa zdalo, že rýchlejšie kráča. Potom obaja konečne prídu k múriku pod kostolnou vežou a sadajú si naň. Múrik je dosť dlhý, ale Vinco s Ambrózom presne vedia, kde sú ich miesta.

- Na mojom sedíš, - vraví Ambróz a Vinco sa len previnilo usmeje, postaví sa a sadne si o pol metra doprava.

Potom Ambróz vyberá z vrecka dve lyžice a začne rozoberať obedár. Vrchné nádoby položí na múrik vedľa Vinca a spodnú nádobu zoberie do rúk. Opatrne z nej vylieva polievku do oboch prázdnych nádob. Do svojej vyleje skoro všetku a Vincovi iba na dno. Vzápätí nato Vincovou nádobou potrasie, aby polievka trochu zafarbila steny. Podá mu lyžicu a nádobu a obaja začínajú jesť. Vinco zbadá, že polievka je paradajková. Nemá ju rád, a tak sa viditeľne poteší:

- To som už zjedol, pravda?

Chlipne si ešte tri lyžice a vracia obedár.

- A kifličky. Nebudú?

Ambróz len na to čaká. Z druhého vrecka vytiahne ešte teplé rožky a všetky dá Vincovi. Ten sa na neho vďačne pozrie a púšťa sa do chrumkavých končekov. Očkom sleduje Ambróza a keď sa nedíva, omrvinky hádže holubom. Ambróz ho však vždy prichytí.

- To som ich mohol radšej ja zjesť, - mrmle.

Vinco nepovie nič, len žmurká na holuby, aby sa na Ambróza nehnevali, a ticho sa smeje. Potom pomôže Ambrózovi poskladať obedár a obaja sa vyberú krížom cez námestie. Tu sa zvyknú trochu zdržať, lebo Vinco sa vždy postaví pred banku. Vtedy sa vchodové dvere nečujne otvoria: postavíš sa, dvere sa otvoria, ustúpiš, dvere sa zatvoria. Vincovým rekordom bolo dvadsaťsedem otvorení a zatvorení. Vždy, keď sa dvere zatvorili, Vinco rukou v čipkovanej rukavičke zamával na svoj sklený obraz vo dverách, potom sa drobnými krôčikmi k vchodu priblížil, kým sa priehľadné dvere nerozostúpili a on znovu nezmizol. Raz si ho pred bankou nafilmovali Japonci a jeden mu daroval aj fotku. Doteraz ju má medzi dvoma sklami v kredenci.

    Dnes sa Vincovi podarilo otvoriť dvere iba päťkrát. Vyšiel strážnik a vyhnal ho. Raz za čas ho vyženie. Obyčajne vtedy, keď chodí do banky veľa ľudí a Vinco vo dverách zavadzia.

- Keby ma nechal, možno by prišli Japonci, - žaloval sa Ambrózovi, ktorý ho trpezlivo čakal pri fontánke.

- Prídu nabudúce, - povedal Ambróz.

- Ale dnes už pôjdeme k tebe, pravda? - zmenil Vinco náhle tému.

- Radšej by som šiel k tebe. Ešte tam mám murárov.

- Aha, - povedal Vinco a obaja sa pobrali cestou okolo štadióna k Vincovi.

      Vinco domček po smrti svojej Pirošky už veľmi neudržiaval. V zime kúrieval len v kuchyni, tam aj spal, v lete sedával na dlhej lavici vonku pod kuchynským oknom. Elektrinu mu vypli, ale Vincovi to neprekážalo. Ambróz mu predsa doniesol petrolejku.

     Vinco Ambróza najprv obradne usadil do starej fotelky pod orechom. Už teraz sa tešil ako malý chlapec: rýchlo sa zvrtol a šuchotavo oddrobčil do kuchyne. Tu si zvesil ufúľaný pás gázy a z ľavej ruky si stiahol bielu čipkovanú rukavičku. Opatrne ju položil na poličku pod Piroškin farebný obraz.

- Na chvíľu ti ju požičiam, - povedal farebnej Piroške a začal si sústredene obzerať ruku. Bol spokojný. Slávnostne otvoril staré ošúchané puzdro a vytiahol slák. Najprv si ho napäl a potom ho drobnými pohybmi hladkal kolofóniou. Keď mal slák pripravený, vytiahol staré husle, prešiel ešte slákom po strunách a vyšiel z kuchyne von. Prišiel až k fotelke s Ambrózom, uklonil sa a začal hrať. Hral dlho. Už sa pomaly začalo stmievať, keď sa opýtal Ambróza:

- No? O čom so hral?

Ambróz vedel, čo stačí povedať.

- O Piroške.

Vincova tvár ako keby zrazu nemala vrások. Bol šťastný.

- Zasa si uhádol, - pokyvkal hlavou a odniesol husle do kuchyne. Opatrne ich uložil do puzdra, uvoľnil slák a zatvoril puzdro. Potom si chcel natiahnuť čipkovanú Piroškinu rukavičku, ale zarazil sa.

- Ešte ti ju na chvíľu požičiam, dobre? - spiklenecky zašepkal Piroške a vyšiel von za Ambrózom.

- Kedy odídu? - opýtal sa ho, len čo si sadli pod kuchynské okno.

- Kto?

- No murári!

- Asi o týždeň.

- Ale potom sa k tebe pôjdeme pozrieť, pravda?

- Mhm.

- A nemusíš byť s murármi?

- Nemusím.

- Ja by som sa bál. Môžu ti zobrať fotku.

- Akú fotku?

- No japonskú.

- Veď fotku od Japoncov máš ty!

- Teraz myslím tvoju fotku.

- Ja žiadnu nemám.

- Ty nemáš japonskú fotku?

- Nie.

- Vieš, to sa musíš postaviť pred banku na námestí a čakať. Keď sú dvere zatvorené, tak ideš dopredu a otvoria sa. Potom ideš dozadu a zatvoria sa. A potom prídu Japonci.

- No dobre, tak mi ju ukáž.

     Vinco znovu vošiel do kuchyne, rovno ku kredencu, a opatrne vytiahol spomedzi skiel farebnú fotografiu.

- Daj pozor, - povedal Ambrózovi a pyšne si sadol vedľa neho na lavičku. Ambróz sa opäť, ako každý deň, zahľadel na Vinca stojaceho v pozore pred bankovými dverami. A či to boli dnešné husle alebo Piroškina svadobná rukavička či usmiaty Vinco stojaci v pozore pred bankou a ligotajúci sa zároveň v bankových dverách, Ambrózovi stiahlo hrdlo. Keď kŕč povolil, obrátil sa k Vincovi a povedal:

- Ja nemám dom, Vinco.

- A murári?

- Keď nemám dom, nemôžu byť v ňom teraz murári.

- Akože nemáš?

- Tak. Nemám.

- Ani fotku ani dom?

- Nie.

- Tak kde teda bývaš?

- V starobinci...

Vinco najprv zobral Ambrózovi svoju japonskú fotku, vošiel do kuchyne, dlho sa z nej nevracal a napokon sa s fotkou v rukách objavil vo dverách.

- Môžeš každému povedať, že si to ty...Je tvoja. Ale dám ti ju až zajtra pri múriku.

     No Ambróza na lavičke už nebolo.