Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte semyslím že toto je moja najdlhšia báseň, ktorú som ti napísal
09. 09. 2009
3
5
1414
Autor
Renas
chcel by som ti dať všetky moje malé radosti
malé ako to čo uchytí vietor
malé ako láska ktorá nedýcha a ukrýva sa v strome
v tónoch piesne ktorá nič nevie a je bez rozumu
chcel by som ti dať vzduch a vodu
a slnko a zem ti vziať spod nôh
dívaš sa na mňa a pýtaš sa načo to všetko
a ja zrazu naozaj neviem načo to všetko
a možno si v tej chvíli pomyslím
aký som malý a hlúpy
a aké sú tie veci zbytočné a že už nie som
kým som býval
ja
pamätáš sa aké to bolo keď si nemal budúcnosť
na ulici a chodníku bez obrubníka
ako inak sa kráčalo bez teba
och ako moc mi krváca srdce za všetko čomu verím
bez patetickosti a bez slov
krik metafor je iba malá nahrážka za skutočnosť
a tá obrovská hanba keď poviete pravdu taká aká je
a to škaredé slovo jedno jediné dôležité
ktoré nemôžem kvôli umeleckému dojmu ani vysloviť
nepredpokladám že si rozumieme
nemám jazyk ani ruky láska... stojím tu vo vetre nahý
a hľadám čo si obliecť
obliekam si teba po tisíci krát si ťa beriem do huby
oprášiť pravdu a krásu a lásku
a nakopať všetko odumreté do riti
ako keď armáda kvetov rozjebe piču satanovi
ani sa mi nechce spať
mám chuť sa v tom všetkom rozpustiť
mňa o chvíľu zavolá iná a budem jej vravieť o svete
ktorý vidím
príliš málo vzdelaných a emocionálne založených bytostí
nepochopia komplexnosť pocitu
nepochopia nepochopiteľné
a tak ležím na voľnej posteli s tebou miláčik
a rozprávame sa ako deti
a hviezdy svietia akoby ich tam len tak niekto nepoložil
nič nekončí
život je tak neuveriteľne dlhý
a mne chýba viera na to aby som ťa spasil
unavene unavene unavene žijeme nad priepasťou
ako divé útesové kvety
ach naše boľavé korene sa chystajú vytrhnúť
ty za nič nemôžeš
spôsobila si bolesť a lásku a nenávisť a asi 1563 veršov
napísaných len tak do modravého vzduchu
pamätám si na paru z tvojich úst keď si ma čakala na cintoríne
a na mokré listy pod našimi nohami
na mŕtveho tolstolobika tesne pred vianocami
vyhodený na breh a z boku mu chýbal kus mäsa
chcel som ti zatelefonovať a povedať
ahoj moja milovaná... práve som na brehu rieky a vidím rybu
akú rybu?
mŕtvu rybu láska moja mŕtvu rybu s vypúlenými očami
zasmiala by si sa a ja tiež
pretože to bolo pred vianocami
ťažko povedať kde sa nachádza smrť básní
a kde končia sny a odkiaľ vlastne prichádzajú
malé ako to čo uchytí vietor
malé ako láska ktorá nedýcha a ukrýva sa v strome
v tónoch piesne ktorá nič nevie a je bez rozumu
chcel by som ti dať vzduch a vodu
a slnko a zem ti vziať spod nôh
dívaš sa na mňa a pýtaš sa načo to všetko
a ja zrazu naozaj neviem načo to všetko
a možno si v tej chvíli pomyslím
aký som malý a hlúpy
a aké sú tie veci zbytočné a že už nie som
kým som býval
ja
pamätáš sa aké to bolo keď si nemal budúcnosť
na ulici a chodníku bez obrubníka
ako inak sa kráčalo bez teba
och ako moc mi krváca srdce za všetko čomu verím
bez patetickosti a bez slov
krik metafor je iba malá nahrážka za skutočnosť
a tá obrovská hanba keď poviete pravdu taká aká je
a to škaredé slovo jedno jediné dôležité
ktoré nemôžem kvôli umeleckému dojmu ani vysloviť
nepredpokladám že si rozumieme
nemám jazyk ani ruky láska... stojím tu vo vetre nahý
a hľadám čo si obliecť
obliekam si teba po tisíci krát si ťa beriem do huby
oprášiť pravdu a krásu a lásku
a nakopať všetko odumreté do riti
ako keď armáda kvetov rozjebe piču satanovi
ani sa mi nechce spať
mám chuť sa v tom všetkom rozpustiť
mňa o chvíľu zavolá iná a budem jej vravieť o svete
ktorý vidím
príliš málo vzdelaných a emocionálne založených bytostí
nepochopia komplexnosť pocitu
nepochopia nepochopiteľné
a tak ležím na voľnej posteli s tebou miláčik
a rozprávame sa ako deti
a hviezdy svietia akoby ich tam len tak niekto nepoložil
nič nekončí
život je tak neuveriteľne dlhý
a mne chýba viera na to aby som ťa spasil
unavene unavene unavene žijeme nad priepasťou
ako divé útesové kvety
ach naše boľavé korene sa chystajú vytrhnúť
ty za nič nemôžeš
spôsobila si bolesť a lásku a nenávisť a asi 1563 veršov
napísaných len tak do modravého vzduchu
pamätám si na paru z tvojich úst keď si ma čakala na cintoríne
a na mokré listy pod našimi nohami
na mŕtveho tolstolobika tesne pred vianocami
vyhodený na breh a z boku mu chýbal kus mäsa
chcel som ti zatelefonovať a povedať
ahoj moja milovaná... práve som na brehu rieky a vidím rybu
akú rybu?
mŕtvu rybu láska moja mŕtvu rybu s vypúlenými očami
zasmiala by si sa a ja tiež
pretože to bolo pred vianocami
ťažko povedať kde sa nachádza smrť básní
a kde končia sny a odkiaľ vlastne prichádzajú