.uchom ihly už naozaj ťavu nepretiahneš

  Je ticho. Žiadne hlasy, žiadne slová. Ticho. Pozerám na plot obrastený paviničom, prezreté bobule priťahujú množstvo ôs. Ak sa nakloním, počujem jemný bzukot. Bosými nohami sa snažím dosiahnuť k prvej ose, s nevinným úmyslom dostať žihadlo. Namiesto toho mám päty červené od paviniča, skvelé, vykladám si ich na stôl, a čakám. Čakám na dážď. Z ucha mi tečie tenký pramienok krvi, stáva sa mi to často. Plecom si ju len rozmazávam po líci, po krku. Stále je ticho a na palci mi pristáva prvá osa.

   Peter skončil na rozbitom umývadle, z ľavého ucha zostali len franforce. Doslova.

   Chcel som, aby si so mnou cmúľala cencúle, so smiechom si odmietla, že ti to pripadá veľmi detinské. No a čo, ja som stále dieťa, a ty, ty si už stará žena. Asi som to prehnal, očami jej prebehol smútok zo sklamania a porážky. Som hovädo. Vrásky sa jej ešte viac zvýraznili. Naozaj si stará, pomyslel som si v duchu, a začal ju hladiť po tvári, po krku, kým nezačala priasť, a hlavu mi nesklonila na rameno. Vravela, že nikdy neplače, ale vtedy plakala. Z náhleho popudu zlosti, či šibalstva mi zahryzla do ucha. Mocne. Náhla bolesť mi zastrela hlavu, a ty si, celá pojašená, začala poskakovať, hádzať mi sneh do očí, a utekať predo mnou ako pojašená srna pred medveďom. Neskôr si mi k boľavému, rozhryznutému uchu prikladala ľad.

   Peter v sanitke takmer skolaboval. Takmer. Vozidlo poskočilo na retardéroch, a on naskočil.

   Mal som rád, keď si mi na jar ukazovala húsatá v škatuli, v búde smrdelo, ťažký vzduch z pariacich sa zemiakov pre svine liezol pod kožu. Tam si to mala najradšej, starý stôl zúbožene vŕzgal, a ja som pri sliepňajúcej žiarovke rátal muchy na mucholapke. Vtedy si bola naozaj šťastná, a ja som úspešne predstieral orgazmus, ostentatívne som si ho "utrel" do handry, ktorá bola poruke. Odhoď ju, povedala si. Neskôr som márne premýšlal, či ten zápach pôjde zmyť.

   Petrovi raz zomrela duša. Vlastne dvakrát. Prvýkrát keď zistil, že matka má rakovinu a druhýkrát keď Jana odišla.

   Mohla si vedieť, že sa tak spáliš. Natieral som ťa jogurtom a prisahal, že ťa celú zjem. Tvoj smiech bol ako zvuk cinkajúcich bižutériových perál na schodisku, naozaj len zahryznúť. Poď sa vykúpať, hovoríš a ja ťa zo srandy sťahujem pod hladinu, zúfalo sa meceš, a ja ťa stále, v domnienke zábavy, stískam ešte silnejšie. Náhle si mi ochabla v rukách a ja ťa s námahou vyťahujem na breh.Tak som ti búšil do pŕs, že som ti zlomil rebrá, ako som sa neskôr dozvedel od tvojej sestry. Ty mi nedvíhaš telefón a všetky snahy o stretnutie odmietaš. Odsťahovala si sa. Slnko stále úporne tlačí trávu k spálenej zemi, a zanecháva stopy na mojej sietnici, keď naň zúrivo hľadím a snažím sa oslepnúť. Nevydržím a v závane ešte horúceho večera, skláňam hlavu do dlaní. Usedavo plačem.

   Celá kúpeľňa ňou voňala, snažil som sa zachytiť aj posledné molekuly jej vône. Vtedy som sa zaprel do labilného, ešte mokrého, umývadla a... spadol. S údivom som zistil, že ucho je len kúsok bielej chrupavky, a že toľko krvi pokope som ešte nevidel. Naozaj nie.

---