Katarínka

Už to niesú len tak oči, čo ťahajú ma preč
do daždivých rán, kde zima trasie so mnou.
Pri tvojích prstoch počítam si chvílky
do konca môjho dňa.

Berie ma za každý pohľad
príťažlivosť ťažko sa mi znáša
do jej pier už nemožem ani ja.
Pri tichu snov a slzičiek tajomne sa povznáša.

Opatrne po chrbáte ruky moje klesajú tam dole,
kde nič netají jej dych zázračný.
I keď tískne spúšť aby som šiel domov,
cítim sa pri nej ako námesačný.

Noc prikrýva do dotykov ľahké obmedzenia
mikinou si tíši zips, túli ruky k lícam.
Raz za čas je senzačnejšia
keď končia tam kde sme obaja začínali.