A tak, keď som chcel písať

            A tak, keď som chcel písať,

tak som to vždy rozbalil svojimi dlhokánskymi vetami a potom čakal, že čo z toho vyjde. Niekedy len bľabotanie a precvičovanie si slov, alebo len temná minulosť, ktorá ako vášeň vychádzala spoza všetkých okien izby, kde som po nociach sedával tak zhrbený nad klávesnicou, alebo škrtal perom a ráno rozmýšľal, že čo to vlastne má znamenať.

            Z postele spadla prázdna fľaša od rumu a vyznelo to ako popolník, ale ja už som takmer dva roky nefajčil - do telefónu mi to však nechcela veriť. Vyznievalo to dosť nepresne - ešte ma nepoznala a myslela, že iba kecám a chcem ju oblbnúť, ale ja som to myslel asi vážne.

            Tri mesiace sú dosť dlhá doba na to, aby to človek myslel vážne a nie len sa obtieral ako slizký had o esemesky a maily.

            V tej dobe som sa tváril ako obrúčkovaný vysokoškolský zatuchnutý práchnivec, ktorý sa snaží ohurovať svojim jazykom plným vybraných slov s cudzím prízvukom a práve vtedy mi spadla tá fľaša a aj som sa neustále divil, že ešte hovorím vcelku normálne - možno to bolo iba tým, že som to nezapíjal pivom.

            Ráno som vstal a vybral sa do dažďa a presviedčal sám seba v neutíchajúcom vetre, že strapatenie vlasov je iba predohra k tej dlhej trase, ktorá ma čaká. Jar bola ešte skorá a tichá s kúskami snehu na presvitajúcej tráve a žlté smerovníky sa snažili udávať smer. Túlal som sa lesmi až do vysilenia. Sneh bol v tých miestach až po kolená, boli v ňom stopy zvierat o ktorých som možno v živote nepočul a ani ich nechcel stretnúť. Je možné, že by sa tu potuloval rys?

            Rýchlo som zbehol do doliny a autobus práve odchádzal, musel som sa ponáhľať, preto som cestou takmer nejedol a to ma stálo veľa síl.

            Ešte chvíľu pred tým, než sa mi ozvala, som sa rozhodol, že domov tak rýchlo nepôjdem, že ešte jeden hrebeň stojí za to. Ale ona sa ozvala a povedala, že sa chce stretnúť a mne už sa vracať späť nechcelo.

            Deň predtým som bol opitý - nevedela to, ale cítil som, že je veľmi prekvapená, že sa v tom nečase túlam v horách.

            Prial som si stretnúť niekoho, koho by som chcel stretať aj naďalej. Viac sa mi však darilo stretať ľudí, ktorých som už viac vidieť nemusel a to dokazuje, aké to už bolo zlé. Pretože - všade som chodil sám a všade som sedel sám a prehĺtal vlastné myšlienky v zovšeobecňujúce pravdy a snažil sa vytvoriť si vlastnú podstatu existencie a napredovania.

            Konečne som mal aj peniaze a nielen dlhy a to dávalo akési možnosti pre rozvoj tela v tomto duševnom rozpoložení.

            Bol som tulák, ale len taký pár krát za týždeň.

            Do mesta som po čase prestal chodiť, keďže som si začal pripadať hlúpo a ošarpaný a v piatky dokonca prestarnutý.

            Za dva roky na mieste, kde mi volala, že sa chce so mnou už stretnúť, ma pokúsal do nohy pes. Tiež to bolo koncom zimy a sneh sa miestami valil až nad kolená. Roztrhal mi nohavice a kým som zišiel dolu do dediny, tak som rozmýšľal, čím to vypálim. Krčmu však mali ešte zatvorenú, tak som musel čakať.

            Ale -

            Z autobusu som rýchlo utekal domov. Bol som celý premočený, mohol ma chytiť aj nejaký hlúpy zápal alebo len kašeľ a preto som sa rýchlo osprchoval a zaliezol do perín. Dávali dokument o výstavbe priehrady v Sudáne. Malo to vyznieť ako televízne vzdelávanie.

            O pol šiestej som vyliezol, nagéloval si vlasy a vybral sa na dohodnuté miesto -