Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

prúdy

06. 12. 2009

2716

Autor

Aššurballit

...za korektury zodpovedna dazdozienka...nadavajte teda jej nie mne...

Gyöngyi bola ticho, keď na ňu prehovoril. Ako obvykle sklopila zrak. A tvárila sa, že tam nie je. A že tie dve oči, civiace na jej potiacu sa tvár, na jej roztrasené nohy a na slabo zatretú ranu po vytlačenom vriedku, neexistujú. Nejak sa jej to nedarilo. Stále sa hanbila.

Tenká ako list papiera.

Zopakoval otázku ešte raz. Z Gyöngyinho hrdla sa ozvalo len nejasné pridusené asi. Nasledovalo začervenanie sa a srdce bijúce v metalovom rytme.

Pozrel na hodiny, niekto pozdravil. Otočil sa.

Gyöngyi využila príležitosť a zmizla.

Ešte desať minút potom sa triasla napätím. V hrdle mala knedľu s vepřom. Nevedela sa nadýchnuť. Toto sa jej stávalo vždy, keď ju oslovil niekto neznámy alebo málo známy.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Ľudia ako ja si často predstavujú, že ľudia ako je ona vedú dvojitý život. Niečo ako, že Gyöngyi príde domov, oblečie si červený latexový oblečok alebo pršiplášť (ak by bola alergická na latex), do ruky si vezme bič a predvádza sa na internete ako domina Vera aj so svojím otrokom Frantom, ktorého chová vo výbehu pre psy. Ľudia ako ja si predstavujú rôzne veci, podporené zákonom vybíjania sexuálnej energie. A Gyöngyi bola ukážkovým objektom. Nikdy ju nikde nevidel s chlapom. A pritom bola pekná a mala sexy brázdičku na brade.

Predstavoval som si ju v čiernych šatách s výstrihom.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Gyöngyi prišla domov. Na ranné stretnutie s málo známym človekom už skoro nemyslela. Jedlo odvčera si zohriala v mikrovlnke. Najedla sa. Umyla riad. A zapla Divergencie od Mariána Vargu.

Pri Nemých výčitkách zaspala.

Zobudila sa až o hodinu. Bola už tma. Do očí jej svietilo zapnuté svetlo veže. V ústach cítila pachuť po jedle. Chvíľu čumela do blba a potom vstala a po pamäti sa odtackala k počítaču..

Zapla ho a kým nabiehal, odišla na wécko.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Gyöngyi sedela pri počítači. Na obrazovke mala rozkliknuté tri karty. Na jednej bežal Marián Varga z youtube. Na druhej mala správy. A na tretej

pokec.

Pokec je také slovenské chatové fórum. Zoznamka pre hanblivých. Chodila tam pravidelne už tri roky. Za ten čas spoznala mnoho ľudí. Mala stotri priateľov a stosedem ľudí si ju označilo ako priateľa. Nikoho z nich nikdy nevidela.

Ale aj tak to bol jej jediný kontakt s okolitým svetom. Jediná možnosť, ako sa s niekym mohla baviť bez rizika, že skolabuje. Iba tam sa nehanbila. Rozprávala. Žartovala. A o svojich záľubách a o tom, že miluje Mariána Vargu a budúcnosti chce mať deti, písala aj do verejného profilu. Fotku tam nemala a pod nickom vodomet č.1 by ju sotva niekto hľadal.

Teraz si pripadala normálna. Písala so želinským a s masou. So želinským sa bavila väčšinou o hudbe. Mal celkom slušné znalosti o Mariánovi Vargovi. Poznal dokonca aj niektoré jeho albumy.

Ale teraz práve jej rozprával o tom, že si kúpil nový kabát a že sa mu kamaráti smejú, že vyzerá ako gay, hlavne nejaký Aššur. Nudila sa, ale zo slušnosti aspoň mhmkala a snažila sa triafať smajlíky na správne miesta, to jest na miesta, kde podľa počtu brád smajla vytušila, že sa pokúša o vtip.

Masa bola dievča. Bavila sa s ňou o chalanoch. Teda o tých masiných. Vraj ten jej jej ešte nikdy nedal kvety. A že ju asi nemá rád.

Gyöngyi ju upokojovala, ale veľa o tom nevedela.

Ona sama ešte nikdy nemala priateľa. Aj keď o tom snívala. Raz si dokonca písala s jedným chalanom. Dokázali spolu

prechatovat aj celú noc. Chcel sa s ňou stretnúť. Dohodli sa na termíne. Ale tesne pred tým, ako mala odísť na zastávku, jej došlo zle. Pocity na vracanie. Triaška. Búšenie srdca. Tak ostala doma.

Uľavilo sa jej v momente, keď odoslala smsku, že nepríde, že jednoducho nemôže.

Prvý raz to ešte pochopil. Druhý raz tiež. Keď to spravila tretí raz, tak sa naštval a nejaký čas si nepísali. Teraz si občas vymenia nejaké správy. Ale už to nie je také, ako to bývalo. Odkedy má frajerku, tak má na všetko menej času.

Bolo jedenásť večer. Keď si uvedomila, že ráno vstáva, uffla. Rozlúčila sa a išla spať bez osprchovania a umývania zubov.

Keď zaspávala, myslela na Mariána Vargu. Predstavovala si....

:::::::::::::::::::::::::::::: :::::::::::::::::::::::::::::: ::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Ráno vstávala do práce. Mobil mala nastavený na pol šiestu, teda o pol hodinu skôr, ako mienila vstať.

5,30. Mobil zazvonil prvýkrát, práve vo chvíli, keď sa jej snívalo, že splýva s klavírom, na ktorom hrá Marián Varga. Inštinktívne sa obrátila z chrbta na brucho a načiahla sa k mobilu pri posteli. Odložila zvonenie o desať minút. A položila si mobil do postele. Ruku na tlačidle spánok.

5,40.
Mobil zazvonil druhýkrát. Gyöngyi zmačkla tlačidlo spánok. A spala ďalej.

5,50. To isté v inom čase.

6,00. Gyöngyi pozbierala posledné zvyšky síl a vyšuchtala sa z postele. Ešte s nerozlepenými očami odišla na záchod a potom do chladničky, aby si vybrala jogurt. Ten zjedla. Potom si umyla zuby a odišla do práce.

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Cesta autobusom bola ukrutná, cítila sa unavená, sama a popritom ju znervózňovala predstava, že by ju niekto oslovil. Čo ak od nej niekto bude chcieť vysvetliť trebárs cestu? Vedieť koľko je hodín? Čo ak....?

Rozpoltenosť. Ale strach bol vždy silnejší než túžba.

Tentokrát dopadla cesta dobre. Nikto si ju nevšimol.

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Gyöngyi pracovala v jedenej štátnej firme za počítačom. Celý deň nahadzovala nejaké údaje, ktorým ani ona sama poriadne nerozumela, ale zrejme boli dôležité, keď ju za to platili.

Ráno prišla. V kancelárii. okrem počítača a haldy šanónov, tam bol už len kávovar, skrinky, kreslo a veľké okno s výhľadom na budovu oproti.

Spravila si kávu. Zapla počítač. Prečítala noviny na internete. Zapla céedečko On a ona od Mariana Vargu. A začala nahadzovať údaje, ktoré jej posielali.

Robila tam už skoro rok. Práca to nebola dobrá. Nudila ju. Ale aspoň mohla byť sama v kancelárii. A iní ľudia ju kontaktovali len veľmi zriedkavo. To jej vyhovovalo, rovnako ako flexibilná pracovná doba. Keď prišla o šiestej, tak mohla o druhej odísť.

Väčšinou ale chodila na siedmu a odchádzala okolo tretej, štvrtej. Posledné dni však mala veľa práce, takže odchádzala neskôr. Okolo piatej, šiestej.

Dnešok nebol výnimka. Odchádzala o pol šiestej. V budove už bola len ona a ešte štyria ďalší ľudia. Pán Kucbeľ, údržbár Kellímek, Janeková a upratovačka. S pánom Kucbeľom sa stretla vo výťahu. Bol to jej nadriadený - riaditeľ oddelenia, o ktorom bolo známe, že kradne toaletný papier zo záchodov. Aj teraz mu kus trčal z diplomatky.

Gyöngyi neriešila, bola rada, že ju neoslovoval, že stačí len povedať dobrý deň. Už pozdrav bol pre ňu stresujúci.

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Večer prebehol zhruba tým istým spôsobom ako ten večer predtým. Len jedlo z mikrovlnky bolo o deň staršie a z prehrávača počúvala Zelenú poštu.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

V sobotu mala ísť na nejakú rodinnú oslavu. Otec mal 49 a keď má niekto 49, tak sa patrí usporiadať veľkú oslavu. Nezáleží kde, ale je dôležité, aby tam bolo veľa ľudí a ešte viac alkoholu.

Gyöngyi sa tomu ani nesnažila vyhnúť. Vedela, že by to nemalo zmysel. Tak si ráno oholila nohy, po obede si dala spraviť účes, ktorý verne kopíroval účes manželky Mariána Vargu z časopisu Život 5/2009 a podvečer sa nahodila do šiat, ktoré od stužkovej značne zostarli, ale stále jej padli ako uliate. Tak prečo kupovať nové?

Celá oslava mala začať o šiestej v bare BLK. Bar bol zariadený v bardejovskom štýle. Na stenách viseli obrázky nahých panien a kostola sv. Egídia, zachyteného z rôznych uhlov. Nad výčapom visel obrázok fúzkateho pána, ktorého verše boli nielen na pípe, ale aj na pollitroch.

Gyöngyi bol tento priestor už na prvý pohľad nesympatický.

Keď prišla, boli tam len jej rodičia. Postupne sa priestor začal zapĺňať rodinou a rodinnými známymi. Mama sedela za stolom a odškrtávala. Teta Justína, ujo Augustín, strýko Arnošt, bratranec Ernest jedna, dva, tri až šesť. Siedmy zomrel. Stará mama, starý otec, švagor, kamarátka Anežka, kamarát Filip a kolega Vlado...

Gyöngyi si sadla do rohu a všetko pozorovala. Ľudia prichádzali k otcovi, gratulovali mu a podávali mu darčeky. Otec si ich odkladal na stôl vedľa. Kamarát Filip všetko fotografoval. Mama sa usmievala a všetko organizovala. Teraz Vlado. Zavelila. A Vlado, čiže ja, som musel vstať od stola a zagratulovať. Všetko dobré. Povedal som. Po mne zavolali aj Gyöngyi. Tá čosi potichu zamrmlala pomedzi zuby a bežala si sadnúť späť na miesto. Cítila sa trápne. Ale dlho sa tým nemohla zaoberať, pretože asi desať sekúnd po sadnutí si na svoje miesto ju zavolali ku stolu na prípitok a jesť.

Celá rodina, rodinní známi aj známi, akoby naraz povstali s pohárom v ruke a tí, čo vedeli text, spievali živijó. Gyöngyi sa cítila stále trápnejšie. Pohľadom unikala úplne mimo priestor. Skoro až na strop. Ja som mal miesto hneď vedľa nej a po tom, čo sa nakrútila trochu doľava a po tom, čo som si odstúpil pol kroku dozadu, som si všimol, že v jej šatách sa rysuje pekný zadok.

Potom si všetci sadli a začali jesť.

Gyöngyi zjedla asi tri sústa. Viac nevládala. Nemala dobrý pocit z toho, že by mala jesť na verejnosti. Tak nejedla. Vraj nie je hladná. Nikto jej nič nepovedal. Nikto sa nezadusil.

Po dojedení bol otec donútený rozbaliť darčeky. Boli to typické darčeky pre ľudí v strednom veku. Vibrátor, čokoládovy penis, čokoládove prsia, lízatko v tvare vagíny s nechutne červenou polevou, plyšák s veľkým penisom a motorová píla. Všetci sa z toho tešili. Lebo to považovali za vtipné.

Gyöngyi to nevnímala. Sedela za stolom. Popíjala minerálku. Od večera sa ani nehla. Nechcela. Necítila potrebu.

Snažil som sa jej niečo povedať. Ako odpoveď vyjachtala nejaké zvuky, ktoré sa pri troche fantázie podobali na dá sa alebo zadáv sa.

Predstavil som si samozrejme prvú alternatívu. A tak po počiatočnom úspechu som sa snažil našu konverzáciu rozviť. Tak som sa spýtal ešte niečo. Povedala, že zima. Ďalšie jej odpovede boli - neviem, asi, 27, nie je to dôležité,

Gyöngyi, neviem, na pokec a nepoviem...

Zhruba takto vyzeral celý večer.

Gyöngyi bola zmätená, moja prítomnosť ju znervózňovala. Nie tak kvôli mne, ale skôr kvôli nej samotnej. Chcela sa rozprávať, ale pri každom pokuse o dlhšiu odpoveď sčervenela, rozbúchalo sa jej srdce a po analýze dospela k presvedčeniu, že by sa mohla akurát strápniť.Tak mlčala a každou ďalšou jednoslovnou odpoveďou sa cítila stále horšie.

Nakoniec som od nej dostal kontakt. Na gmail. ...

Myslel som na to, že taká pekná, tichá baba musí byť bohovská v posteli.

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Gyöngyi odišla z oslavy ako prvá. Vytratila sa, práve vo chvíli, keď ju chceli zapojiť do vláčika vytvoreného pri pesničke od Senzusu.

Ja som tam ešte chvíľu ostal. Pil som červené víno a zabával sa na tom, ako strýko Arnošt stojí pred tretím bratrancom Ernestom a jeho otcom tiež Ernestom a opitým hlasom spomína, že už na to prišiel, že on si to až dnes uvedomil, že on je Ernest a on je tiež Ernest.

Ernest a Ernest nevedeli, čo majú robiť. Tak sa len usmiali a pokračovali v tom, čo robili predtým. Rozprávali sa o futbale.

Ja som odišiel na záchod. Zavolal si taxík a odišiel domov. Bol som rád, že ešte nemám 49. A že nedostávam na narodeniny pohlavné údy.

Vo vrecku som si nahmatal mail od Gyöngyi. Predstavoval som si jej zadok. A rozmýšľal o tom, koľko chlapov musela mať.

:::::::::::::::::::::::::::::: :::::::::::::::::::::::::::::: :::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Gyöngyi prišla domov. Cítila sa vyšťavená. Príliš veľa ľudí sa jej pýtalo, ako sa má. Príliš často musela pery našpúliť do úsmevu. Rozbolela ju hlava. Dala si tabletku. Pustila si Collegium musicum 97. Zhasla svetlo. A tri hodiny sa snažila zaspať.

:::::::::::::::::::::::::::::: :::::::::::::::::::::::::::::: :::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Asi o týždeň som sa ozval. Že ako sa má a že prečo odišla tak skoro. Povedala, že jej bolo zle. To som chápal. Vyzerala dobre naladená. Písala mi, že počúva Mariána Vargu. A pýtala sa, že či aj ja ho počúvam. Odpovedal som, že som počul pár albumov a že ho mám celkom rád. Ona mi na to poslala asi 20 linkov z youtube a ku každému pridala popisok. Niečo ako, toto je 14. koncert Mariána Vargu po jeho operácii. A že je to úplne úžasné. Bola v dobrej nálade. Dokonca mi povedala medzi rečou, že mám síce pekné oči, ale nie som jej typ.

To asi kvôli pleške a pupku. Pokúsil som sa o vtip.

Ona tvrdila, že nie. Že kedysi bola platonicky zamilovaná do chlapa, ktorý mal dvakrát tak veľké brucho ako mám ja. A že pri chôdzi trochu pripomínal malého tučniačika. A že to bolo zlaté.

Nevedel som, či to myslí vážne, ale rád som tomu veril.

Rozprávali sme sa asi tri hodiny. Potom išla spať.

Zaspávala so Cyranom z predmestia a s dobrou náladou. Tu doma sa cítila v bezpečí. Nikto ju nevidel. Nič sa jej nemohlo stať.

Ja som sa usmieval. Predstavoval som si, ako ju pozvať niekam von. Ako pôjdeme do mesta. Sadneme si na kávu alebo čaj. Budeme sa rozprávať. A potom ma pozve k sebe...

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Potom som sa týždeň neozval. Jednoducho som nemal čas. Gyöngyi to nejak neprežívala. Viac ju trápil telefonát od spolužiačky. Vraj má dojsť na stretko. Prikývla. Ale hneď ako položila telefón, zovrelo jej žalúdok. Prepadla ju úzkosť. Jednak z toho, že ju k triede nič neťahalo. Jednak z toho, že nedokázala povedať nie. Hľadala v hlave rozumnú výhovorku.

Na upokojenie si pustila Continuo. Ale veľmi ju to neupokojovalo. Chodila po byte ako lev v klietke. Potom si sadla a do očí sa jej vtisli slzy. Trvalo to asi hodinu, kým schúlena v klbku, hľadiaca uprene pred seba, zaspala.

:::::::::::::::::::::::::::::: :::::::::::::::::::::::::::::: ::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Gyöngyi nebola tri týždne na nete. Nikto ju nevidel. Neodpovedala na odkazy odo mňa ani od svojich 114 kamarátov. Si okej? Kde si zlatíčko? Cmuk. *****. Posledné dva týždne nebola ani v práci. Zobrala si dovolenku. Ale už včera mala nastúpiť. Nenastúpila. Volali jej. Ale nezdvíhala. Nechodila von. Nechodila na nákupy. Špajza sa pomaly vyprázdňovala. Dnes mala na obed predposlednú kávenku. Na večeru si dá mrkvu.

Začalo to tým telefónom od spolužiačky. V sobotu tam mala ísť. Nešla. Volali jej. Nezdvihla. Predstavila si, ako ju všetci ohovárajú. Cítila sa jak kopa hnoja. Nezmyselná. Sama. Ten deň presedela na nete. Ale nastavila sa ako neviditeľná.

Surfovala a čítala si staré rozhovory z ICQ a staré statusy na facebooku. Svoje aj svojich priateľov.

"to vám tak dojde žiadosť o priateľstvo od človeka, ktorého ste desať rokov nevideli a ktorý vás v podstate ani nezaujíma, pretože jediné, čo vás s nim spája je fakt, že ste s ním kedysi chodili do triedy a dúfali, že ho vyvolajú miesto vás. a teraz čakáte, že vám aspoň napíše ahoj, ako sa máš? čo robíš? miesto toho sa akurát dozvedáte, kedy sa bol vysrať a či jeho penis je podľa kvízu dosť veľký a vagína dostatočne hlboká."

Ďalší týždeň chodila do práce. Celý svet bol akoby pod vodou. Necítila nič. Všetko akoby sa dialo mimo nej. Stála na zastávke. V utorok nechala ujsť tri autobusy, kým bolo menej ľudí. V stredu som jej písal, či nechce ísť na koncert Mariána Vargu. Odpísala, že jasné, že chce, moc chce. A aj keď teraz nestíha, že určite nech s ňou počítam. Potešil som sa. Bol som si kúpiť čisté spodné prádlo. A ponožky.

Ona zatiaľ celé dni v kancelárii pozerala do monitora. Občas za ňou niekto prišiel. Ona sa usmiala. A mala zasa hodinu, dve pokoj. Potom cesta domov. Veľký nákup. A neviditeľné surfovanie po internete. Odkazy pribúdali. Prišli jej stále hlúpejšie. Statusy a zaraďovanie do skupín Nemám rád ľudí, čo nemajú radi ľudí, výkaly na chodníku, Mira Jaroša, tango a jazz.

Tie roky na internete jej prišli zabité. Chcela vrátiť čas. Ísť medzi ľudí. Mať chlapa. Mať kamarátky. Nebáť sa ísť si kúpiť lístok na autobus. Nebáť sa, že ju vonku bude chcieť niekto zoznámiť s niekym cudzím.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Na Vargov koncert neprišla. Nevedel som prečo. Nič nenapísala. Čakal som ju asi pol hodinu. A nazval som ju pičou asi 20-krát počas čakania a oveľa viac aj po tom, čo som prišiel z koncertu domov.

Sadol som si k počítaču. Začal som zľahka. Prečo neprišla.
Povedala. Prepáč. Nemohla som.

Potom som sa spýtal, či nejestvujú mobily. Znova sa ospravedlnila.

No jo. Zakončil som našu debatu.

Som unavený a nejaký usoplený. Pred koncertom som dlho čakal na jednu kamošku. Napísal som.

Ona len to svoje prepáč.
Ja zasa. V pohode. Odpojil som sa a išiel som spať.

Gyöngyi ostala pred počítačom. Pustila si Labutie piesne. Zasa sa rozplakala. Už nechcela mať s ľuďmi nič spoločné. Príliš sa za seba hanbila.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

V práci nebola už dva týždne. Ktosi zdola vyzváňal. Neotvorila. Občas v noci, keď bola najmenšia pravdpodobnosť, že ju niekto stretne, odišla z domu do Tesca, aby nakúpila. Celý ďalší deň presedela v obývačke a dokolečka počúvala Labutie piesne. Snažil som sa jej napísať. Ale na telefóny neodpovedala a profily na facebooku aj na pokeci zmazala, mailovú schránku zrušila. Zahladila všetky stopy, ktoré by k nej mohli viesť.

Pár ľudí sa ju ešte pokúšalo kontaktovať. Ale keď neodpovedala tak sa na to vykašľali. Nebola prvá ani posledná, ktorá zmenila nick alebo sekla s netom.

Trochu jej závideli.

6 názorů

HenryP

12. 12. 2009

Dát tip

vdaka za sprijemnenie ranajok:).vidno, ze si na tom pracoval pekne to plynulo, spolupracuje to samo so sebou, neustale som mal zaujem citat dalej (co sa mi na tomto serveri nestava az tak casto:)), navyse si zvolil ten cynicko-citlivy ton pisania, ktory mi celkom pasuje... len by som vytkol to spojenie slov buchanie srdca v metalovom rytme ci cumela do blba, lebo sa mi to danou zvolenou expresivitou nehodi k tomu ktoremu zvysku textu... ale este raz vdaka:)