Elwinova sága zväzok VII. Rond

ROND:

Rond do sily dospieval i pučil a sily mal ako medveď i urastený bol. On vždy obdivoval slnečné brnenie svojej matky Gwendy. On často pýtal sa jej, či tiež niekedy bude nosiť brnenie a či hrdinom bude. I Gwenda odpovedať nevedela mu. Rond rád príbehy o starých hrdinoch počúval i cvičil sa v boji zblízka i z diaľky a silu naberal a obratnosť po svojej mame získal. On za strýkom Rowaldom často chodieval, čo kováčom sa stal a meč mu vyrobil. A najviac Ronda zaujal zo všetkých príbehov príbeh jeden a to príbeh o jeho predkovi Elwynovi, ktorý roztrhaný démonmi a obrami bojoval a padol. A jeho ostatky, na kopiji napichané, sledujú všetko dianie. A Rond sa rozhodol. Vyslobodí Elwyna z jeho väzenia a pošle ostatky na miesto v sieňach slávy, kde bude hodovať do konca. I tu Rond, syn Lurna, rozhodol sa. Jednej chladnej to noci, za fujavice, zobral on zo steny brnenie svojej matky i trojzubec nad krbom zavesený. On z domu vytratil sa a za dedinou on brnenie navliecť pokúšal sa i zase brnenie to priľahlo mu na telo, ako jemná látka i odelo ho a dar Aeónov on mocne uchopil a do ruky časť moci prešla mu. I on rukou strom zo zeme vyvalil i ako medveď on zavýjal i keď on po lese dupal, tak mocne zeme dotýkal sa. I prišlo mu únava, keď v lese oheň zapálil a na spánok zložil sa. Zbojníci i lapkovia chudáka ho obkľúčili. A jeho potom mocne zviazali a o strom prikovali. Nohy mu dolámali a jeho veci tie ukradli. On však vyvoleným z rodu Elwynovho bol. Laná on pretrhol a okovy zo stromu vyrval i lapkov on pobil a zbojníkov došliapal a do zeme zadupal on a na stromy povešal i ruky odťal. Svoje veci naspäť získal i zbojníkov pobil, úspešný to deň. I vodcu toho našiel a jeho prepichol a ruky mu dolámal a v hrdinstve mu hlavu odrezal a ako trofej pozdĺž cesty vystavoval ju. A on, ako severnejšie išiel i brada viac rástla mu. A on únavu necítil, čo dediny striedal a zbojníkov on zabíjal, ba i rezal. A on, ako prechádzal kráľovstvami, kniežatstvami a územiami severu i lesmi, jazerá okolo cesty mlčali ako jazero za hmelného rána i ticho rozprestieralo sa tu i zima. A keď sneh či dážď skrížili mu cestu, či vietor, on nebral ohľad na seba, či teplo bolo. On napredoval i nohy krvavé. Ale ponáhľal sa ku vyhni božskej, do hory Elmurnock, pri lese Dalnskom. A tam keď dôjde, dlho bude trpaslíkov, tie bytosti Yimího, mučiť, kým mu nepovedia, kde Elwyn je napichnutý. A on skutočne došiel do zeme, kde sneh horúci bol i láva ľadová, kde zo sopiek pršťal ľad a kde oheň príjemný bol. V zemi, kde zvieratá naruby boli a krv sa odvšadiaľ valila. Tam, kde vlci boja sa ísť. Bohmi zabudnutá krajina, kde zuhoľnatené, zmrznuté stromy horia mocnými plameňmi i pavúci. A rokliny bezodné, striedajúce bralá nekonečné i otravná hmla a končatiny odsekané i staré prasochy i hrobky. A mohyly. V tejto krajine nikto rád nie je. I jazero smútku a lávy, cez to musel prejsť Rond, syn Lurna. On už cítil prítomnosť predka Elwyna napichaného, niekde tu byť musí. Zostupoval po tisícich schodoch do božskej vyhne, kde len démoni a bohovia môžu vkročiť. I strážcov on umlátil a odhodlaný. Vkročil a trpaslíkov on niektorých do vyhne pohádzal. Mocným hlasom, čo sa ozýval, ich vyzval prezradiť, kde je Elwyn. Oni povedali mu, že démoni pred mnoho rokmi rozorvali jeho telo na márne kúsky i napichali na najvyšší vrch a na najdlhšiu kopiju. Nech Rond prepláva tisíc jazier Orwangol. A nech vyšplhá na horu Prunin, odkiaľ môže sledovať dianie dole a uzrie na pravý západ slnka za dvesto dní, odhalený vrchol bájneho Arlendu, kde ostatky Elwyna spočívajú. Ale povedali, že on, Rond, syn Lurna, už pravým potomkom Elwyna nie jest, lebo on predsa synom Lurna jest. On synom Rowalda mal byť, ušľachtilá krv skončila pri Gwende i Lurn sa tam primiešal. I Rond od zúrivosti niekoľkých trpaslíkov pozabíjal i do steny trojzubec zarazil a kotly poprevracal. Ich nákovy pozhadzoval a v zmätku odišiel i zúrivosť. Cestou do stien kopal a stĺpy rozrážal päsťou a ničil, kamene rozdupával, taký hnev on mal. A keď vyšiel na povrch, tak ku Ornocku išiel, ku lesu Viel. Pri posvätnom jazere tom, on spamätá sa a odpoveď na  svoje otázky nájde. Putoval a zimu i oheň zakúsil, krv tiahla sa za ním, kade cestou išiel a zabil pár zbojníkov, čo ozbíjať pokúšalo sa ho. On ďalej nevládal a pri jazere Ornock on pokľakol a prosiť Odina začal on. I Dran Kruli sledoval tú scénu. Zletel dole a Rondovi prihovoril sa on. Rond posťažoval sa mu. I Dran múdry povedal mu, že i on nositeľ krvi vznešenej je. Či matka, či otec pokrvný jest i on pokrvný je a že nie je synom Lurnovým len, ale že on synom Gwendy jest tiež. I tiež môže uvidieť Arlend i za jasného dňa i tmavej noci. A on rozbehol sa. Na Prunin on po pár rokoch vyšplhal sa i rozhliadal sa dvesto dní, ako trpaslíci povedali mu. A nakoniec skutočne z oblakov vynorila sa. Ako prst smerujúci k nebu vyzerala ona. I veľká a ostrá bola i vysoká. Ale Rond nezaľakol sa. On bystré oči po dedovi Kibornovi mal i po matke Gwende a uvidel hrot kopije na vrchu, od ktorého slnko odrážalo sa. Do očí udieral mu sneh a lietajúci ľad, ale on ohľad nebral a smelo vrhol sa zo skaly dole a takto sa kotúľal, až nebol dole a tam smer na Arlend nabral on. A keď putoval už tretí rok, videl, že bájny Arlend približuje sa. A tam, ako hrot na vrchole, čnel sa. A on šplhať začal. Sic o hlade a o smäde, šplhal hore sa stále on. A keď nevládal, tak pokračoval ďalej. A odpočinul si. A potom išiel znovu. Keď už míňal ďalší sa rok, on ani v polke nebol. A potom išiel ďalej a ďalej. Šplhal sa, čo už mal ruky do krvi zodreté a jeho chrbát spálený a brucho umrznuté. Až jedného dňa hmatol do priestoru. Vedel, že je na vrchu. Pomaly otvoril zavreté oči a videl tú scénu. Kopija zo zeme trčiaca a na nej napichané torzo i nohy Elwynove, hlava i končatiny a vnútornosti obmotané a srdce napichnuté. A tu Rond kopol do kopije, čím ju na zem povalil a Elwynove ostatky na kopu navŕšil. On zapálil ostatky a odovzdal ich konečne bohom, aby mohol večne hodovať v sieňach nebeských. I tu mu Elwyn povedal o bájnom slnečnom plášti, čo s brnením bol ukovaný. Tento plášť nesmrteľným človeka robil. On Elwyn objavil ho, on však duch a zobrať ho nemohol. Slnečný plášť ďaleko schováva sa. To miesto je tak tajné, že ani vysloviť názov nemôže, napriek tomu, že ho pozná. Ale pár rád dal, ako starší. Nech v sever sa vydá, kde zase na juh zamieri a tam, kde hojnosť i peniaze a zlata premiera. Kde ľudí mnoho na križovatkách a kde stromy obživnuté. I tam vybral sa on. Jediná križovatka, čo poznal on, bola pri meste Lajdan, kde vládol knieža Solfon, Grawolov syn. A išiel. Cez hory i doly blúdil on, čo strach nemal a v nohách naložené, cez kriaky všakovaké pchal sa on i škrabancov utržil a krvavých. On po mesiacoch dorazil pred bránu Lajdanu a zabušil mocne na ich hradby, až otvorili mu. A on v meste neznámy bol, tak nenápadne v potulnej krčme ubytoval sa. Tam zjavy rôzne, tváre i národnosti so psami, krvácajúcimi jazvami i mäso na tanieroch povaľuje sa. Krčmár do hrnca mocne si odpľul a vrhol nôž proti jednému z banditov, sediacich pri stole. On mŕtvy na zem sa zosypal a dlážka od krvi hneď bola. Ostatní tomu pozornosť nevenovali. Len ďalej venovali sa svojmu lupu. Mladá dcéra krčmárova, vlas farby havrana, urastená i pohľadná na kolená spustila sa a usilovne začala drhnúť dlážku od krvi banditu toho. Rond po pive objednal si a sadol si do ďalekého konca hostinca a nenápadne tváril sa, tvár v plášti zahalená. Pivo dopil, korbeľom o zem vrhol, aby nepovedalo sa a zdvihol sa a do izby prenajatej  išiel pospať si on. On brnenie slnečné pod otrhaným plášťom čiernym schovával, aby nevzbudil on pozornosť u  Tých. Tí, ktorí plnia vôľu Arlonovu, z veľkých siení Garnala, kráľa dolín. I Garnal, syn Sabika, ktorý synom Karlana bol. A Karlan spravodlivý bol a vládol dobrotivou rukou on, dokým nenarazil na draka Raipiho, ktorý myseľ mu opantal a takto bábku z neho spravil si. A dodnes Arlon, zo siení Garnala, hľadá nových mocných služobníkov, aby ich, skrz oko Raipiho, zlákal do dolín kráľov mŕtvych a po jazerách  blúdil on. Rond však opatrný bol. On pozor si dával, aby nikto jeho brnenie slnečné neuvidel. A on spokojne vyspal sa. A na deň druhý on cestu na križovatku meral. On slúchal v dedine o tajomných postavách u potoka. I Arweld, syn Farolda, ktorý hrdinsky zahynul pri Ridwone, bol odvážny mladík. A Rond spoznal a zoznámil sa s ním. Arweld o tajomných postavách povedal mu a Rond pochopil, že to, čo hľadá, bude tam, kde postavy schádzajú sa. Vydal sa on tam i s Arweldom.  Za polnoci, za mrazu, že prsty odmŕzali a psy sami do ohňov skákali, aby ohriali sa. Tu čakal Rond s Arweldom na šramot a zvuk pekelný. Ozval i sa on a oni spozorneli. I videl Rond, ako konáre stromov k zemi naťahujú sa. On mocne zaručal a i on strhol zo seba plášť a brnenie slnečné odhalil on. Mužov slnečných zaslepil on i pozabíjal ich. Konáre ich odsekal a zapálil a listy im vypálil. Korene prerezal a srdcia ich, tie vyrezal a na vatre popálil. Hluk stromov a ich šum vznášal sa v povetrí. A ku poslednému blížil sa i konáre mu odťal a do vatry skopol ho. Arweld, Faroldov syn, zohol sa, aby z zeme zdvihol svoj meč, čo vypadol mu a Rond začal hľadať oný plášť slnečný. I v diaľke, v sedle ohnivom, na koni prízračnom, krvou nasiaknutom, postava sedela. Tvár vypadnutá a zuby zahnednuté. Ruky na trikrát zlámané viseli pozdĺž tela toho. Kôň odcválal. Rond všimol si toho jazdca bezmenného. Videl mu do tváre na okamžik. To Tur, predok jeho bol i kráľ temnoty. On z bezodnej šachty musel dostať sa. Rond mocne zaručal. Tur teraz pokoja nebude mať, dokým celú túto dedinu nevyzabíja a mŕtvoly nepopáli. A im samotným hlavu na kôl narazí a vnútornosti svetu na obdiv vystaví. A Rond išiel rýchlo, rezkým krokom, v slnečnom brnení do mesta. Za kapitánom domobrany dostal sa on, so zbrojou slnečnou on všade dvere otvorené mal. Kapitán domobrany, Tranal meno nosil, po svojom otcovi Tranalovi, ktorý bol synom Ralgenda z Vielu, pod horou Llang, na čele kmeňa Orgond. A Tranal, syn Tranala, rozhodol mesto brániť sa. On meč a štít, sekeru i kopiju vysokú do rúk domobrancom podával a sám najsvätejší mlat a buchar schytil a do brány postavil sa, čakajúc na zvuk polnice mŕtveho bojovníka, z ktorej vyliezajú hady otravné a smrad pekelný. I tu obry a titáni podľahli kúzlu Tura i ten ich, ako generál, do svojej armády zapojil. Čelusť zdrátovaná, ruky dolámané, čelo vysoké a zuby zahnednuté. Ceril ich on na svet. Tranal nezaľakol sa však. A ako Rond a jeho priateľ Arweld hľadali plášť slnečný, ktorý by odvrátil hrozbu Tura zvaného Mŕtveho, Tranal, Gingi a Sandor strážili bránu do mesta. A i v diaľke počuť bubny vojenské a otriasa sa zem. Zvieratá a potvory pekelné, čo ani v pekle nechceli a preto ich vyvrhli, našli si útočisko v Turovej armáde. Obloha počernela, dážď krvavý a sneh horúci padať začal i oheň z nebies. A v diaľke stále bubnovanie bližšie sa zdalo. Najvyšší kniežací lukostrelec Orni vo veži na signál čakal. On svojím bystrým zrakom armádu nekonečnú uvidel. Ona čítala milióny démonov, kde každý dokázal sám vyhladiť celé mestá pohľadom. Im z čeľustí stekala krv i nože zhrdzavené. Štíty vysoké, plameň v očiach i katapulty kosťami naložené. A brnenia oni z kostí ľudských mali a šupiny kovové i dych otravný  a oči vypúlené. A ich meče zahnuté boli i tupé, aby nepriateľovi bolesť spôsobili, a zárezy mali po ostrí porobené a zhrdzavené boli a krvou potrieštené. A démoni, na svojich pekelných vlkoch prízračných vozili sa ako páni a zozadu bolo počuť vlčie zavýjanie. Grúr, nebeský to diabol. I Odin poslal ho do večnej bažiny, do zeme vetru, ale on ku moci vrátil sa. On dokázal prečkať svoju smrť a Turom on zavolaný bol. A Tranal vedel, že oni šancu majú ničotnú. Jediná šanca ich jest plášť slnečný, zo skla vykovaný a v mlieku máčaný z horských lúk a v slnku vykúpaný. A Rond jaskyňu objavil. Pri nej nápis v neznámom jazyku bol. On nemal čas zapodievať sa ním a hrdo do jaskyne vyrazil. On zreteľ na nápis mal brať. Tam písalo sa o kliatbe vekov, ktorá chráni plášť slnečný v slnku kúpaný a v mlieku máčaný. Arweld, syn Farolda ku zemi zložil sa a hlava mu vybuchla, ako keby mu ju rozdupali tisícky démonov. A koža očernela a z hrdla začínali šváby a hadi vyliezať mu a jeho mŕtvolu postupne žrať začali líšky a jazvece, ktoré odnikiaľ vzali sa. Rond však stále nebál sa. Vedel, že on voči kliatbam v zbroji slnečnej obrnený jest. Pokračoval do hĺbok jaskyne, prekračoval kostry bez hláv a do steny nože napichané obdivoval on. Jeden, obzvlášť bájny, vytrhol. Dýka kráľa Aranda zapichnutá v stene bola. Kráľ Arand, nositeľ mena kráľovho, syn Dwalna od Koruny, musel tiež plášť hľadať. A Rond konečne došiel na kraj priepasti. Zem otriasla sa a z vrchu kameňov mnoho opadalo. A z prachu on povstal a zakašľal. Zatiaľ, čo on dole pod zemou hlboko spočíval, hore práve prvá vlna nepriateľov bez varovania a prípravy na mesto zaútočila. S ohňom a vetrom pred sebou, zuholnatili obrancov a hradby rozborili a tých, čo prežili, oni kruto zarezali a rozkrájali. Tranal mocne s bucharom sa točil a mlátil démonov hlava nehlava. Orni stále vo veži otriasajúcej stál a čakal na rozkaz posledný. Vedel, že sklamať knieža nesmie on. A samo knieža oblieklo najlepšiu svoju zbroj koženú a zo zbrojnice kušu od majstrov trpaslíkov zobralo a za opasok dalo. A tiež sekeru predka svojho schmatol on a sám sa do čela po boku Tranala postavil. Odrážali nekonečné vojská démonov, od krvi zmáčaní a od ohňa očmudení pri troskách dymiacich a telách rozrezaných. Brodili v krvi sa a kde tu o hlavu pohodenú zakopli. Obrancovia preriedení od kniežaťa povolenie k ústupu do vnútorných hradieb dostali. Sám knieža potom kryl ich ústup. Však knieža padol zarezaný, úderom meča jedného z generálov Turových. Knieža, napoly preseknutý, zlámal sa ku zemi. Jeho hlava nevedno kam odkotúľala sa a červy ihneď telo jeho zjedli. I Tranal videl tú scénu. Rukou pokynul a Orni, lukostrelec kráľovský, vypálil šíp zapálený do slamy, ktorou obložené mesto bolo. I miazgou nacucané seno rozhorelo sa ihneď. A začalo mesto horieť mocným plameňom a démoni od bolesti len zúrivejší boli.  Panorámu len ohne osvetľovali, výstrely z katapultov obíjali vnútorné hradby a démoni hodovali na obyvateľoch mesta dolného i vraždili ich a do pyramíd ich mŕtvoly stavali. A to robili na odpor a pobavenie svoje, aby legendy o sebe zásobili strašnými výjavmi. I keď dostali rozkaz neútočiť, začali sami seba pre pobavenie zabíjať. I srdcia si vytrhávali a väzy lámali. Vnútornosti z tiel vyvlačovali a cievy presekávali. A ako krv zaplavila potok, tak oni čím ďalej tým šťastnejší boli. A na pozadí ozval sa znova ten vyk Grúrov. A zatiaľ, čo mesto skaze podliehalo a obrancovia zabíjaní boli a zajatci popravovaní, Rond v dierach pekelných dýchal ten zápach a verte, či nie, cez strop jaskyne začala tá krv démonov presiakať a na ramená Rondovi padať. A tá krv pomaly stekala do bezodnej priepasti a plnila pomaly ju. Rond vedel, ako cez ňu dostane sa. Preplával v hustej čiernej krvi démonov, ale krv menila sa na krv ľudskú, keď dotkol sa jej. A preplával až na stredný ostrov, kde bol on. Ten plášť ku skale prikovaný. Ako vedel, že klince božské boli, čo starí majstri trpaslíkov kovali a každý z dvadsiatich trpasličích majstrov raz udrel a tieto klince vykovali. A potom tisíce liet ich odlievali a do skaly po desaťročia prikovávali, nech so skalou a do skaly zarastú. A ten plášť nimi ku stene, za jemnú reťaz visí, prikovaný a pripevnený bol. A Rond vedel. Mocne s trojzubcom, darom Aeónov, zahnal sa a klincom hlavičky poodrážal. Plášť, sic zo železa a slnka ukovaný bol on,  ako kožušina králičia na zem zosunul sa s ľahkosťou, vetrom nadnášaný, sám do vzduchu vzniesol sa. A Rond týmto posilnený, plášť pripäl si. Na zbroji slnečnej nejaké výstupky boli i tam zárezy plášťa skvelo zapadli. A plášť slnečný, zo skla ukovaný, v mlieku máčaný a v slnku okúpaný, ďaleko za ním vial, ale on nebol dlhý, pod nohy neplietol sa. A zvnútra jemne kožušinou podšitý bol a jemná dračia koža lemovala zlatý lem. A Rond konečne na návrat odhodlal  sa. Pod nohami, v krvi démonov, mostík kameňa tvoril sa a krv ustupovala. A jemu nebezpečia vyhýbali sa. Prišiel až ku východu z jaskyne. Výjav až vydesil ho. Mesto do základov vypálené bolo. Hory mŕtvych a na koloch telá napichané. Na stromoch kusy povešané a ženy zmasakrované a bojovníci ich vlastnými zbraňami pozabíjaní a jazero krvou naplnené. Hory zapálené a bojovníci mäso ľudí trhajúci, s čeľusťami krvavými, stáli a zbytky pálili a opekali a niečo i uvarili podľa starých receptov démonických. A na skalách a výstupkoch predáci stáli, čo stále nových a nových bojovníkov démonických pohnali a so slinami v papuli a očami šialenými mŕtvoly zabíjali. Uprostred tohoto pekla sedel v sedle koňa svojho Tur, zvaný Mŕtvy. Po jeho boku ležal Grúr, bezodná jama, požierač. Ticho zavýjal, zuby krvavé a sledoval to predstavenie. A Rond z povzďália sledoval tú hrôzu. Ľudia dierami v hradbách utekajú a do lesov skrývajú sa. Aspoň niečo zachráni sa, ale táto armáda splodencov pekla pokračovať smerom na sever bude a vyhladzovať jednu dedinu za druhou. Rond odhodlal sa. So zúrivosťou v očoch a jazykom vyplazeným, zubami vycerenými a postojom útočným, vrhol sa do rád nepriateľov. Dar Aeónsky hrmel mu v ruke a nepriateľom hlavy zrážal ako Elwyn a dostál svojmu menu. Jedného za druhým napichoval ich, podrezával a končatiny odsekával. Skákal a uhýbal sa ich smrtiacim ranám a nechal, nech navzájom poprepichujú sa. Mnohých strašne zmrzačil a následne prepichol, až krv. A potom ho videl. Tura v sedle ohnivom, lebkami ozdobenom. Zoskočil z koňa prízračného, ktorý sa rozplynul v oblaku hmly pekelnej, ktorá morom bola. Tisíce múch ho obletovali a s Grúrom blížil sa smerom na Ronda. Grúr zavyl tak mocne, že všetkých démonov striaslo od strachu a mnohí sa aj pozabíjali, ale oni všetci prestali s ničením mesta a v prenasledovaní ľudí. Všetci vzad sa otočili a išli smerom ku Rondovi. Rond obkľúčený bol. Démoni jeden za druhým išli ku nemu, ale zbytočne. On ich zabíjal jedného po druhom, až z nich kopec navŕšil. Ale ich rady nekrátili sa. I Tur začal o jeho smrti rozprávať a dal mu na výber. Ak Tur v boji ho porazí, odovzdá plášť a bude umučený a pekelnými koňmi roztrhaný. Ak zvíťazí, tak ho Grúr roztrhá a jeho vnútornosti po svete povláči, hlavu rozdupú démoni a jeho končatiny ako stolička poslúžia Turovi. To výhodné sa v tú chvíľu zdalo. Ale Rond hlasne zasmial sa a jednou ranou zabil päť démonov. Tur zaručal ako tur. Z výrazom šialeným, čelom vysokým i slinami vejúcimi a zubami zahnednutými. S pramlatom svojím a bucharom umlátil cestou pár démonov, čo v ceste stálo mu. A získal moc. Zabíjal a kliesnil si cestu až na horu tiel, na ktorej Rond hrdo stál. Skočil mu zoči voči, démona prepichol a zhodil ho dole. A bojoval s ním. Hneď na neho skočil, mlatom natiahol sa a do krku jeden úder mocný zasadil, čo medveďa by skolil. Rond zatriasol sa, však plášť slnečný chránil ho. Ohne z domov vypálených otrávili oblohu, z ktorej strácalo sa slnko. Rond posledných slnečných lúčov pár do plášťa zachytil a lesklosť plášťa rovno voči zlu obrátila ich. Tur zaryčal ako zver a tvár odvrátil a Rond ho trojzubcom preklal ako papier, Tur k zemi padol, hlava mu odpadla, ruky na prach rozpadli sa, zuby vypadali a v poslednom výkriku lebka mu zhorela plamom pekelným a zmizla zo zemského povrchu. Grúr zúrivo zavrčal, vyskočil v oblohu a zmizol ako jeho priateľ Tur. Démoni začali horieť a odspodu mrznúť a v ich srdciach bolesť a stromy začali klíčiť. V bolestiach ku zemi padli. Z ich tiel, za striekania krvi, začali stromy rašiť a z ich očí začala voda vytekať. Ruiny mesta prestali horieť a lesom zarástli. A kaštieľ kniežací nad týmto lesom zostal stáť ako pripomienka. Po tisíce rokov potom budú fakľu zapaľovať na pripomienku ohňa, čo pohltil celé mestečko i ľudí v ňom. Keď ľudia do kaštieľa vrátili sa, vyrúbali pár stromov a z nich okolo kaštieľa domy si postavili a dedinu oni Rondandom nazvali. Rondand na počesť Ronda jeho meno nesie a kaštieľ meno Arweldovo nosiť začal po Rondovom príkaze. A stromy, tie čo v lese porástli, stovky rokov zdravé boli a žiadny plameň zapáliť nemohol ich. A v Krvavom jazere zase najčistejšia voda teraz je. A vchod do jaskyne bol skalou zavalený a do neho vyrazené meno Turovo bolo, aby vystríhalo a bolo pripomienkou časov strašných. A Rond kniežaťom sa stal. On rád zostal v meste tom, lebo zapáčilo sa mu. I jeho stará matka Gwenda prišla tam a na kaštieli zabývala sa. A Tranal radcom a potom generálom vojsk kráľa Aawa stal sa. A Rondandským velil on, najmocnejšej to armáde všetkých časov. A ako sa sluší, mnoho rokov na jeho počesť hodovali a mnoho piva prevrátili. I kačíc zabili a vína ovocného popili a vysoká sa začala týmto krajom na daľeko vyhýbať, aby nepadla za obeť bezuzdným hostinám hodných bohov. I Rond však bezdetný nezostal. On do dcéry krčmára zaľúbil sa a ona vlas havraní, urastená i pohľadná bola. Zalna, jej meno. Ona za necelý rok syna porodila mu a ten Welwond meno dostal.