Porcelánová pleť

Vrabce skáču po plastových fľaškách, čo plávajú na hladine potoka. Popri ňom sa tiahne vychodený chodníček v tráve. On naoko zamyslený kope do kamienkov a úkosom ju sleduje.

„Hej.“ Drgne do neho. „To je pekný kvet!“ povie hľadiac na žltú kvetinu na malom kopčeku, čo je naširoko obrastený žihľavou.

„Ten za potokom?“ Spýta sa akoby bez záujmu.

„Áno, veď sa na neho pozerám.“ Odvetí a trošku nechápavo pokrčí obočie.

Po pár metroch šuchtavej chôdze sa ju odhodlá chytiť za ruku, no vtom sa zháči. „Predtým by som ju mal pobozkať.“ Pomyslí si.

„Milé, že si šla so mnou von.“ Usmeje sa na ňu a o kúsok sa priblíži.

„Prečo nie.“ opatrne zdvihne kútiky pier.

„Vieš, prvá vec, čo som si na tebe všimol bola pleť, je naozaj krásna, taká porcelánová.“

„Hm, ďakujem.“ Pozrie sa na neho skúmavo a potom pozerá na potok a rozmýšľa, aký je asi hlboký. Cez kalnú vodu to nie je vidno. Vtom si lenivo vytiahne z vrecka telefón a vraví mierne udivená: „To už sme hodinu vonku?“

„Hodinu? Mne sa to zdalo ako chvíľka.“

„Áno, ale ja už musím pomaly ísť, sme dosť veľký kus od mesta. Otočíme to?“

„Jasné, v pohode.“ Odpovie s premáhaním vľúdne.

„A potom si dal dolu tričko a vrieskal: Ktorý? Ktorý? Komu rozbijem hubu?!“

Ona sa pekne zasmeje.

„Konečne sa trochu smiala.“ Myslí si radostne.

„Tak ahoj, možno zasa niekedy.“  Povie a s ľahkým úsmevom sa otočí k dverám paneláka, aby si odomkla.

Podíde k nej bližšie, ona je stále otočená chrbtom a otvára dvere. Chytí ju nežne za lakeť a srdce sa mu roztlčie. Otočí sa k nemu s rozpačitou a zároveň milo prekvapenou tvárou.

„A nezabudni si pozrieť to video, je to ozaj vtipné.“ Povie dôležito.

„Ah, jasné.“ A ide rýchlo dnu.

On kráča svižne späť k potoku.  Kope nahnevane do kameňov a nadáva si. Po ceste vytrhne pár vysokých pevných burín. Keď dorazí k potoku, je už o trochu pokojnejší. Nájde kopček so žltým kvetom na vrchu. „Ešteže mám kraťasy.“ Pomyslí si potešený.“ No aj tak si ich nadvihne a začne sa brodiť cez potok. Špinavá voda mu oblizuje stehná, no on stále viac klesá a pomaly sa približuje k pomyselnému stredu medzi dvomi brehmi. Úspešne sa dostane na druhú stranu, i keď voda mu siahala v najhlbšom mieste až po pupok. Chytro sa prediera žihľavou na asi dva metre vysoký kopček.

Ona už takmer hodinu pozerá film, čo akurát vysielajú v televízii. Je do neho celkom pohrúžená, keď vtom ktosi zdola zazvoní na zvonček ich bytu. Otrávene sa postaví a ide k slúchadlu.

„Haló?“

„To som ja, Peter, niečo si si zabudla.“

„Nemyslím si.“

„Ale áno, poď dolu, počkám ťa pred činžiakom.“

„Dobre, za chvíľku som dolu.

Hneď ako vystúpi z dverí, on vytiahne spoza chrbta ruku, v ktorej hrdo stíska stonku kvetu.

„Čo je to?“

„Predsa ten kvet, čo sa ti páčil.“

„A prečo si taký mokrý?“ pýta sa trochu znechutene.

„Ten potok...heh, je dosť hlboký, vieš.“

„Neďaleko bol mostík.“

„Hm, fakt? Tak teda... no... ehm.“

„Tak ďakujem.“ Preruší jeho koktanie a pozrie striedavo pár krát na kvet, pár krát na jeho mokrý rozkrok. Potom sa pozerá nervózne do zeme. Asi desať sekúnd sú ticho. On chce každé dve tri sekundy niečo povedať, otvorí ústa, no vždy len jemne zafuní alebo mľaskne.

„Ja teda pôjdem zasa hore, ahoj. A ďakujem.“

„Niet začo.“

Doma s vážnou tvárou píše cez icq kamarátke: „ Ako sa zbaviť chalana, čo ťa zavolal von, ty si šla a nepáčil sa ti? Nemôžem povedať, že „zostaňme kamoši“ , keď sa nejako nepoznáme :DD“ Kamarátka pohotovo odpíše:

„To je blbá situácia:P“

„Že? Ja viemJ“

„Hmm.. nejako to vyriešimeJ Inak, pozeráš teraz taký romantický film? Volá sa to ***. Je to skvelý film, pozri si to.

„Už ho mám rozpozeranýJ“