Čo baby nedokážu / 9

O nesmrteľnej žiarovke, veľrybe a iných zvieratách

     Na prvej hodine som sa už nemohol dočkať, kým príde Cibuľa k mojej lavici a pozrie sa mi do zošita.

– Tvoje A trošku krívajú, – hovorí Samovi Frčkovi a ten sa znovu púšťa do písania. Krčí čelo a vyplazuje jazyk, aby sa mu podarilo napísať veľké A čo najrovnejšie.

– Tieto písmenká sa ti prejedli a tieto sú ako po diéte, – hovorí Cibuľa Ivane.

     Som zvedavý, ako ju omráčim svojimi krásnymi A ja. Ešte sa díva do zošita Peťovi, potom Samovi a teraz stojí pri mojej lavici. Díva sa na moje A, napravuje si okuliare a vôbec nič nehovorí. Zošit si priťahuje k očiam, potom odťahuje, zasa priťahuje a odťahuje. Čo nič nehovorí? Mala by skríknuť To je sila! Alebo Super! Ale ona sa díva raz na zošit, raz na mňa.

– Maťko, prečo si namaľoval každému A ústa?

– Veď ste povedali: vaša úloha musí byť taká pekná, až sa všetky A budú smiať jedno ako druhé. A mne okrem toho poradil aj ujo maliar. A ten maľuje celé ulice, nielen veľké A! – dívam sa odhodlane na Cibuľu, lebo vôbec nerozumiem, ako je možné, že sa nevie rozpamätať na to, čo hovorila.

– Asi máš pravdu, Maťko. Tak som to povedala. Ale oddnes už maľuj veľké A bez očí a bez úst. Dokážeš to?

– Dokážem.

     Nechápem, ako sa učitelia môžu stále takto mýliť. Ešteže som dostal za domácu úlohu srdiečko.

     Potom sa Cibuľa na všetkých pekne usmiala a povedala, že sa porozprávame o tom, čo sme robili v lete.

– My sme boli ďaleko, v jednom starom dome, kde bolo veľa obrovských papúč. Tie sme si obuli a šli sme za jednou tetou, ktorá nám ukázala nesmrteľnú žiarovku! – povedala Marcelka.

– Akú žiarovku? – zhíkla Cibuľa a keby nemala okuliare, oči by jej vyskočili ako čučoriedky von.

– Nesmrteľnú. Stále svieti. Kedysi dávno ju vyrobil jeden ujo. Edinos sa volal.

– To bol určite ujo Edison. Bol to veľmi múdry človek. On naozaj vymyslel žiarovku.

– Prosím, prosím! – trepal rukou Peťo, skoro zvalil lavicu.

– Prosím! Prosím! – ja som bol u dedka v Trenčíne. A tam žije vo Váhu veľryba!

– To nie je možné! – vyhlásila Cibuľa.

– Je! Na vlastné oči som videl bubliny. A dedko povedal, že tie bubliny púšťa veľryba.

    Cibuľa ešte dlho krútila hlavou. Povedala, že sa na tú veľrybu musí ísť dakedy pozrieť.

     Potom Paľo Vetrák hovoril o tom, ako cvičil mravca. Chcel, aby mravec išiel na cukor a doniesol mu ho, ale mravec išiel na cukor a už nikdy sa nevrátil.

     Marike sa zasa najviac páčilo, keď strýca Joža naháňala koza.

– Vidím, deti, že máte rady zvieratká. Budeme sa teda ešte trochu o nich rozprávať, – povedala Cibuľa a vytiahla zo skrine farebné obrazy. Bol na  nich slon, opice, lev, ťavy, psi, kozy, slimáky a dokonca školníkova mačka Róza. Všetkým sa rozprávanie o zvieratách veľmi páčilo, len Ervín sedel ako mrak.

– A učiť sa kedy budeme? – hundral.

– Ty sa nechceš rozprávať o zvieratách? – spýtala sa ho Cibuľa.

– Aj by som sa chcel, ale začnime sa už učiť, lebo prídem neskoro domov a nebudem si môcť zahrať futbal!

– Ale veď toto rozprávanie o zvieratách je učenie, –  zasmiala sa Cibuľa.

– Naozaj? Tak to potom prídem aj zajtra! – odfúkol si Ervín a my sme sa mu všetci smiali. Ale myslím si, že tak trochu sme sa smiali aj sebe, lebo ani my sme nevedeli, že keď sa rozprávame s Cibuľou, to sa učíme.