Čo baby nedokážu / 10

Nech žijú chlapi!

     Naša babka včera vyčítala, že ženy sú múdrejšie a šikovnejšie ako chlapi. Určite v nejakom babskom časopise. Tam sa vždy ženy vychvaľujú a robia dôležitejšie ako v skutočnosti sú /to povedal dedko/. Pretože ani ocko nesúhlasí s tým, že ženy sú múdrejšie, vyhlásil, že ešte dnes berie so sebou všetkých chlapov /to znamená dedka, Kuba a mňa/ na chatu. Dokážeme tam prežiť dnešok až do soboty večera bez vás a vašich múdrostí, povedal ocko a ja som si s prekvapením všimol, že mama sa celkom zaradovala. Vraj si od nás oddýchne. Hi-hip! To je super! Keď sú baby také múdre, nech si sedia doma! My chlapi si poradíme aj bez nich.    

     Keď sme prišli na chatu, ocko sa na nás významne pozrel:

– Chata je chata. Ak chceme mať teplo, musíme popíliť toto brvno.

– Kozu na pílenie dreva poznáte, – dodal ocko a vyložil na kozu brvno veľké ako polovica chaty. Potom sa s dedkom pustili do pílenia brvna. Pílili asi pol hodiny.

– Chlapci, my s dedkom skočíme do dediny na jedno pivko. Vy zatiaľ strážte kozu!

Také čudáctvo som ešte nepočul. Vraj strážiť drevenú kozu!

– Načo ju máme strážiť, keď je drevená a nemôže ujsť? – hovorím Kubovi. Ale on ako keby ani nebol môj brat.

– Ocko kázal strážiť a hotovo! – povedal a pritiahol pílu zo stredu brvna k sebe.

– Píla musí byť na mojej strane! – ťahám pílu na svoju stranu.

– Na mojej! – ťahá pílu k sebe Kubo.

   Takto sme poťahovali pílu ako dvaja hlupáci, až kým sa nezotmelo.

Bums!

Brvno sa zlomilo na dve polovice práve vtedy, keď sa vracal ocko s dedkom.

– No prosím! A nech niekto povie, že ženy sú šikovnejšie ako chlapi! – pochválil nás.

– Zajtra vás za to, že ste boli takí šikovní, naučím klásť indiánsky ohník, – oznámil nám večer v chate dedko. Chceli sme sa ho povypytovať, kde sa naučil klásť indiánske ohníky, ale náš dedko hneď ako dopovedal, zaspal.

– Dnes vám teda ukážem, ako sa kladie ohník. Pravý indiánsky. Lúka, na ktorej bude oheň horieť, je však dosť ďaleko, – povedal ráno dedko a pod jeho dozorom sme si museli do batohov nabaliť chlieb, cibuľu, špekáčiky a fľašu s vodou. Ocka sme nechali opravovať strechu a pod dedkovým vedením sme vyrazili na indiánsky pochod.

– Ja by som naložil ohník tu, pod stromom, – navrhol Kubo, lebo sa mu nechcelo ísť cez celú horu.

– Aj ja, – pridal som sa.

– A keby si bol strom, páčilo by sa ti stáť rovno nad ohňom? –zapichol dedko do mňa oči. Vždy zapichne najprv do mňa, lebo som starší a mám mať vraj rozum.

– Asi by ma pálili konáre. Aj listy...

– No tak vidíte. Pri takom ohni môžu v hniezdach zhorieť aj malé vtáčiky. Oheň pod stromom radšej nikdy neklaďte.

    Obaja s Kubom sme si vydýchli, lebo sme možno zachránili život malým vtáčikom. Hneď sa nám kráčalo veselšie. Keď sme si po hodinovom pochode mysleli, že zo sveta zmizli všetky lúky, konečne sa tá naša objavila. Rástla na nej vysoká tráva, ktorú prefukoval slabý vetrík. Vyzerala ako trávové more.

     Chceli sme si konečne sadnúť na staré vysušené pne, no náš dedko Ďusi bol zrazu indiánskym náčelníkom a vydával rozkazy:

– Indián nesmie byť unavený! Maťo donesie drevo, Kubo pripraví špekáčiky a cibuľu! Až keď sme to vykonali, dedko nám začal ukazovať, ako sa indiánsky ohník kladie: najprv sa opatrne odstráni tráva, ohnisko sa vyloží dookola kameňmi, aby plameň neušiel, a zo suchých vetvičiek a zápaliek sa vyčaruje prvý plamienok. Dedko ohníku postupne pridával ďalšie halúzky a konáriky, až kým sa nerozhorel. Potom sme si na prútiky, ktoré dedko narezal, ponapichovali špekáčiky s cibuľou.

– Kto ťa naučil robiť oheň? – spýtal som sa dedka Ďusiho, keď sme dojedli posledný špekáčik. Ten však neodpovedal. Presne ako včera večer. Oddychoval. Klobúk mal položený na tvári, brucho sa mu pravidelne dvíhalo a klesalo a ticho chrapkal. Ako keby niekde veľmi ďaleko hrmelo.

     Opatrne sme sa s Kubom odplazili z lúky na kraj lesa, lebo sme si mysleli, že by sme mohli pohľadať nejaké huby.

– Počuješ? – zastavil sa zrazu Kubo a vypleštil oči.

Naozaj! Náš indiánsky náčelník sa s niekým háda! Rýchlo sme pribehli k ohňu. Zistili sme, že kým si dedko ticho hrmel, obhorela mu pravá topánka. Teraz nadával nevedno či topánke alebo sám sebe.

– Kde len teraz zoženiem také topánky? Z pravej kože! Mäkučké! Čo mi len tá moja povie? – bedoval.

     Dedko Ďusi ešte chvíľu lamentoval, potom rozhrabal uhlíky, aby ohnisko čím skôr vychladlo, a všetci sme sa začali chystať na spiatočnú cestu. Napokon sme chceli ohnisko zaliať vodou z blízkeho potoka, ale dedko povedal, že praví Indiáni to robia úplne ináč. Doteraz som ešte nikdy necikal do ohniska. Teraz sme si to s Kubom konečne mohli vyskúšať.

– Toto baby nedokážu! – zasmial sa dedko Ďusi a my sme sa chichúňali s ním.