Čo baby nedokážu / 12

Najlepší obchod v ulici

     Keď som dnes prišiel zo školy domov, Kubo ma ťahal von na koniec ulice.

– Budeme mať nový obchod!

Keď sme prišli pred nový obchod, ujo maliar sedel na veľkom rebríku a práve začínal maľovať na tabuľu prvé písmeno. Dôležito namáčal štetec do farby a potom pomaly – pomaličky namaľoval dlhú čiaru.

– Obyčajná palička. To by som vedel namaľovať aj ja, – ticho zamrmlal Kubo.

– To nie je žiadna palička, to je písmeno I, – povedal maliar, ktorý mal určite netopierie uši.

– Má pravdu. Je to I, dnes sme sa ho učili, – prikývol som.

– To budú v obchode predávať ihly? – spýtal sa maliara Kubo.

Maliar sa len tajomne usmieval a nepovedal nič.

– Asi musí držať obchodné tajomstvo, – hovorím Kubovi. Potom maliar urobil veľmi zvláštnu vec: písmenu I prikreslil hore bruško.

– Teraz je to P, – povedal a začal si popiskovať. Aj ten maliar, čo minule maľoval obraz našej ulice, si popiskoval. Maliari to asi majú prikázané.

– P? Tak potom by tu mohli predávať perá! – vyskočil Kubo.

– Indiánske! – zakričal som ja.

Maliar iba pokýval hlavou, ďalej si popiskoval a písmenu P prikreslil ďalšie bruško.

– Tak toto písmeno je B a je úplne hotové, – obrátil sa maliar k nám a usmieval sa.

– B? – vyvaľoval Kubo oči a ja som bol pyšný na to, že už chodím do školy, lebo veľké B poznám aj so zaviazanými očami.

– A čo tu teda budú predávať?

– Hádajte.

– Balóny!

– Baterky!

– Banány!

– Bubon!

Zdalo sa, že uja maliara od toľkého krútenia hlavy doprava a doľava už bolel krk, lebo povedal:

– Budú tu predávať bicykle.

Tak je to teda! Bicykle. To je veľmi dobrý nápad, lebo ani ja, ani Kubo ešte nemáme poriadny bicykel. Dedko Ďusi má taký predpotopný, ale na tom sa vozí iba on a nikomu ho nepožičia. Vraj z bezpečnostných dôvodov. Musíme to oznámiť ocinovi a mamine, aby vedeli čo a ako na Vianoce.

– Nechodím ešte do školy a už som sa naučil tri písmená, – povedal mi cestou domov Kubo a ja som sa zarazil: čo ak je škola človeku zbytočná?