Čo baby nedokážu / 15

O búdke v horách

    Náš ocino pri tom minulom futbale asi prišiel pohybu na chuť, lebo dnes po raňajkách vyhlásil:

– Ide sa na túru!

– Aj ja? – spýtala sa mama, ale ocko ju pohladkal po jej veľkom bruchu a povedal, že baby zostávajú doma.

– Aj staré baby, – dodal ocko a pozrel sa na babku, ktorá ho za to chcela trafiť mokrou utierkou, ale nakoniec ho iba prepichla svojím detektívnym pohľadom a stratila sa v kuchyni. Na dedka asi zabudol. Ten by však určite s nami nešiel, lebo si práve triedil v obývačke svoju zbierku známok.

– Batohy som pobalil,  sadajte do auta, vyrážame! – obrátil sa na nás ocko.

Uf! To bola teda rýchlosť! Ale tešili sme sa, lebo nám ocko sľúbil, že nám ukáže naozajstnú horskú chatu.

     Po dvoch hodinách cesty sme zaparkovali auto na veľkom parkovisku. Keď som vyšiel z auta a videl ľudí s batohmi na chrbtoch, hneď som sa aj ja cítil ako turista.

– Som trochu hladný, – povedal Kubo.

– Dám ti jablko a musíš vydržať, kým prídeme do chaty, – vyriešil Kubov hlad ocino. Hanbil som sa povedať, že aj ja som hladný. Ešte by si myslel, že som baba a že som mal zostať doma.

     Dlho sme stúpali turistickým chodníkom. Slnko svietilo, fúkal vetrík a mne bolo horúco ako v lete na pláži. Skalnatý chodník stúpal vyššie a vyššie a potom ho zrazu zahalila hmla.

– Stratil sa nám chodník, – zľakol sa Kubo.

– To sa ti len zdá. Veď uvidíš, – povedal ocko.

Naozaj. Prešli sme pár krokov a chodník sa zrazu vynoril. Viedol až k chate, ktorá zdola vyzerala ako búdka nášho Alana.

– Zmestíme sa do takej malej chaty? – strachoval sa Kubo.

– Zmestíme.

Kubo už nepovedal ani slovo a ja tiež nie. Statočne som hladoval a kráčal za ním. Ocko bol vpredu. Ty si starší, musíš ho istiť, keby niečo, povedal mi na začiatku pochodu a dal mi ruku na plece, aby som si uvedomil, aký som dôležitý. Iba si tak trochu myslím, že ocko je z nás najsilnejší, a preto by nás mal istiť on. Mal by kráčať posledný. Ale potom som si zasa predstavil, že ja kráčam ako najprvší a hneď sa mi zakrútila hlava, lebo ja cestu do chaty vôbec nepoznám. Zistil som, že ocko to predsa len dobre vymyslel.

     Alanova búdka sa postupne zväčšovala a zväčšovala. Keď sme prišli hore, bola úplne inakšia ako zdola. To už nebola búdka, bola to pravá horská chata. Na prvý pohľad bolo vidno, že by sa do nej zmestili psi z celého mesta.

– Tu sme, – odfukoval ocko a vytiahol z batoha ďalekohľad, ktorý zaostril. Podal mi ho.

– Ako keby mi skaly podávali ruky, – hovorím. Dlho som sa  nevedel odtrhnúť od ďalekohľadu. Bolo to oveľa, oveľa krajšie ako na videu.

– Aj ja sa chcem pozerať! – trhal mi Kubo ďalekohľad z ruky. Videl som, ako otvoril ústa a chvíľu nič nehovoril.

– Ide sa na čaj! – schoval ocko ďalekohľad do batoha a vošli sme do chaty. Vnútri bolo teplo, na laviciach sedeli turisti a popíjali bylinkový čaj. Pri okienku malej kuchynky stál chatár a staral sa, aby bol každý spokojný. Nalieval čaj, varil klobásky a krájal chlieb.

– Odkiaľ má chatár klobásky? – spýtal sa Kubo.

– Priniesol si ich.

– To išiel tou istou cestou ako my?

– Tou istou.

– Je to aj horský nosič, – povedal som, lebo som o tom nedávno videl film. – A vynesie hore do chaty taký veľký batoh, že jeho samého vôbec nevidno.

– Keby som bol chatárom, vždy by som vyniesol o jednu klobásku viac.

 – Prečo?  – začudoval sa ocko.

– Čo keby sa sem zatúlal dedkov Alan? – povedal Kubo a ja som sa rozosmial, že mi skoro zabehla klobáska. Ocko však Kuba pochválil, že múdro rozmýšľa a ja som sa napokon zlostil, že to s tou klobáskou a Alanom nenapadlo mne.