Spev jedenásty

Viem. Iba prelietavé lastovičky

   na túto zimu u nás zostanú.

   Leto sa míňa ináč. Pomaličky

padajú listy z toho gaštanu,

   pod ktorým študent dostal prvé bozky

   a prvú ranu ťažko zrastanú.

A predsa. Cítil si sa temer božsky,

   že vôňa dráždi nozdry diablika,

   ktorý sa asi po mnoho dní postil.

Aj keď ti zmysel toho uniká,

   jeseň je pieseň, ktorá má to čaro,

   odviesť ťa od starého chodníka.

Dostal si dievča iba ako darom,

   a teraz búšiš hlavou do steny;

   čo vidí dievča v mládencovi? Starom.

Chceš zostať sám, a nič už nemeniť.

   No ona – láska dievčaťa – ťa láska,

   vyháňa z raja mečom plamenným.
Čaká ťa púť, a možno bude ťažká.

   Zostaneš stáť? Zakliaty v kameni?

   Čo na tom zmení tých ostatných pár skál?

Tie už nik neoživí. Nezmení.

   Dvíha sa tlak, až navierajú žily.

   Tancujú víly v horskom prameni.

A požiar, ktorý ony založili

   sa šíri po celučkej oblohe.

   Ona je víla a ty si jej milý.

Ty sotva zhoríš, ale nebo hej.

   Prameň je čistý, ale neponáraš

   doň ústa. Nechceš víle úbohej

uvidieť v tvári to, čo vidíš v tvárach

   pozemských dievčat. Ale že je z víl,

   že nad ňou visí kliatba veľmi stará.

Boh daj, aby si ty sám pochopil,

   že by sa sama vyhla svojmu trestu

   a ušla z cesty. Daj si dokopy!

Ty si to chovaj! Sám si vinu pestuj!

   Či dieťa nie je tvoje nešťastie?

   Otázku kladieš, možno stú, či dvestú:

„Kto vie, čo z neho potom vyrastie?“

   Ach, zahoď všetko váhanie jak máju.

   Načo tie slová, načo teraz tie

otázky, čo sa hlavou preháňajú?

   Veď príbeh spozná ešte veľa žien.

   K jednej z nich ti aj cestu ukáže.

---