Čo baby nedokážu / 20

Chystáme Kristínke prekvapenie

     Mama s Kristínkou sú ešte stále v nemocnici, ale nálada doma je už lepšia. Naša Kristínka totiž bojuje ako lev. To povedal dedko.

– Nie. Bojuje ako piaty mušketier, – opravil ho Kubo a prvýkrát sme videli nášho starkého ako zneistel a išiel sa hrabať v tej svojej hrubej knihe o mušketieroch.

– Mali by sme jej pripraviť izbu. Vymaľovať a tak, – povedala babka.

– Ktorú izbu? – otočil som sa k babke, či náhodou nechystá zradu a nemyslí našu izbu.

– Ocko sa rozhodol, že si počítač prenesie do obývačky a svoju pracovňu dá Kristínke.

– Kto vie, či by sa aj pre nás tak obetoval, – zapochyboval o ockovi Kubo.

– Kedysi mával pracovňu vo vašej izbe, – povedala babka, zmerala si nás pohŕdavým pohľadom a odišla do kuchyne. Jej výraz neveštil nič dobré. Možno nám dnes nedá z koláča, ktorý už teraz rozvoniava po celom byte. Mali by sme to nejako napraviť.

– Ockovi pomôžeme vymaľovať, – povedal som nahlas, aby to bolo počuť až do kuchyne.

– Ocko je vlastne najväčší chudák, – vzdychol si Kubo a ja som sa rozhodol, že ak raz budem mať dom, urobím v ňom izby pre všetkých a ešte aspoň dve navyše.

– Počúvam, že mi chcete pomôcť, – ozval sa nad nami ockov hlas.

– Jeden za všetkých a všetci za jedného! – objavil sa zrazu dedko a na hlave mal už nasadenú papierovú čiapku, akú nosia maliari bytov. V ruke držal ďalšie tri. Jednu väčšiu a dve menšie.

A tak sme začali maľovať Kristínkinu izbu.

My s Kubom sme mali za úlohu miešať farbu.

– Aby rovnomerne chytala, – poučil nás dedko.

– Prečo by nás mala chytať? – vytreštil Kubo na dedka oči.

– Nie vás, ty mudrák. To sa tak hovorí. Aby bola farba pekná, vieš?

– Aha...

– A to budeme iba miešať farbu?

– Nakoniec vám dám namaľovať podľa tejto šablónky motýľa, – sľúbil nám slávnostne ocko a my sme sa trochu upokojili. Keď druhý náter uschol, konečne prišla naša chvíľa. Ocko nám ukázal, aké farby máme dať do otvorov šablónky.

– Tak makajte, ideme si hodiť jedno rezané, – povedal ocko a spolu s dedkom odišli.

– Dnes tu každý hovorí v šifrách, – zlostil sa Kubo, ale ja som mu ako starší vysvetlil, že ocko s dedkom išli na pivo a motýľa zverili nám.

– A to stačí len ten motýľ? – mračil sa Kubo.

– Vieš, že máš pravdu? Urobíme dva motýle!

– A pod motýľmi nakreslíme kvety a trávu! Všetky motýle predsa lietajú okolo kvetov.

– A na kvetových listoch ja osobne nakreslím chrobáka! – povedal som Kubovi a dali sme sa do práce.

Cez šablónu sme nakreslili dva farebné motýle a potom sme pridali ešte ďalších päť: tri malé a dva staršie. Urobili sme tak celú motýliu rodinu. Presne ako u nás doma. Potom sme nakreslili, ako z rohu rastú kvety, a ja som na jeden list namaľoval toho chrobáka. Potom som pridal ešte jedného, aby tomu prvému nebolo smutno. Akurát som nevedel, koľko nôh má chrobák. Pre istotu som chrobákom nakreslil len chrbát a rohy na hlave, lebo to boli roháče.

– Vyzerajú ako malé tlsté čierne jelene bez nôh, – povedal Kubo a trochu ma tým nahneval. Tak som prikreslil chrobákom po dve nohy. Keď zistím, koľko má roháč nôh, môžem ďalšie dokresliť neskôr.

– To už je lepšie, – pochválil ma Kubo, – ale niečo tomu ešte chýba, – povedal a prižmúril pravé oko.

– No jasné! Vidíš tam niekde oblaky? Nie sú tam oblaky! – a Kubo primaľoval dva bledomodré oblaky. Trochu farby z nich stieklo dolu. Kubo to chcel poutierať handrou, ale našťastie som mu to nedovolil.

– Iba čo to rozmažeš! To bude dážď a hotovo!

Kubo sa potešil, ako múdro som to vyriešil.

– Teraz to nechajme uschnúť. Poďme na koláče! – hovorím Kubovi a slinky sa mi zbiehajú na tvarohové taštičky našej babky.

– Tak ako? Je to hotové? – pýta sa babka a ide sa pozrieť na naše veľdielo. Jej tvár nevidíme, ale vieme si ju predstaviť, lebo ešte nikdy sme našu babku nepočuli tak skríknuť.

     A tak sme nečakali, kým príde ocko s dedkom, ale zmizli sme k Paľovi Hrušiakovi, kým babka nepríde k rozumu.